Hviezdy boli tu. Ale čo je lepšie, boli blízko divákovi. Ruský režisér Oleg Tabakov v nie práve natrieskanom kine Prameň počúval po Oblomovovi divákov, ktorí sa mu zdôverovali s tým, ako si nakrúcajú na video jeho filmy.
A srbská herečka Mirjana Karanović sa po ceste na interview zdržala, lebo keď vyšla z hotela, čakali ju tam ceruzky a obdivujúce oči, ktoré túžili po jej autograme.
Okrem výborných hostí mal tento ročník aj skvelé filmy. Silná ruská sekcia, filmy z východnej Európy, aj mnoho snímok, o ktorých počúvame v súvislosti s Benátkami, Cannes, Berlinale či s Rotterdamom. Divák mal chuť byť takmer neustále v kine, čo je dobré znamenie.
Nevyriešené dilemy
Tu trošku zamrzí programovanie, napríklad v piatok večer. Na trenčianskom námestí sa dav vykrúca pri rytmoch Gorana Bregoviča a jeho Wedding and Funeral Band, pod pódiom sedí aj Roman Polanski a v kine sa vtedy premieta vynikajúci nórsky film Repríza.
Hlavná postava, sympatický blonďavý spisovateľ prišiel film osobne uviesť. Poďakuje skromnému počtu divákov, že sedia v kine, keď vonku hrá Bregovič.
Nevyužitá šanca tiež je, keď jedným z najváženejších hostí je úžasná Isabelle Huppert, no do programu sa zmestil len jediný film s ňou – Pianistka, ktorý napokon bol v slovenskej distribúcii.
„Je to dobrý festival,“ vyhlásil v sobotu iránsky režisér Jafar Panahi, ktorý bol predsedom hlavnej poroty. Týždeň predtým na otváracom ceremoniáli tiež pripomenul, že treba myslieť na to, aby bol festival v čase, keď majú študenti voľno.
Otázka kedy a kde je základná nielen pre novinársku správu. Pätnásty ročník Artfilmu sa konal od 22. do 30. júna v Trenčíne a Trenčianskych Tepliciach. V čase, ktorý sa prelína so skúškovým obdobím, so školským rokom a so začiatkom festivalu v Karlových Varoch. Na vyriešenie tohto problému by sa zišiel novodobý Šalamún.
Veríme Polanskému
Divák, ktorý sa nestratil v druhých termínoch na skúškach, a ani nie je tak za vodou, aby si mohol dovoliť Karlove Vary, sa zas môže stratiť niekde na ceste medzi Trenčínom a Trenčianskymi Teplicami. Kyvadlová doprava tu síce fungovala, ale každé dve hodiny.
Program si často divák zostaví tak, aby prežil čo najmenej chvíľ na síce romantickej, ale únavnej ceste.
A tak namiesto vynikajúceho súčasného rumunského filmu Ako som prežil koniec sveta o roztomilom chlapcovi, čo túžil zabiť Ceaucesca, ktorý sa hrá v Trenčíne, sedí v trenčianskoteplickom kine na psychologickom filme Maurica Pialata z 80. rokov Našim láskam. Síce tiež zaujímavom, ale z úplne iného súdka. Festival v dvoch mestách je veľká výzva, a zrejme bude pragmatickejšie nájsť tretie riešenie, než sa kývať medzi dvomi mestami.
A čo sa týka toľko diskutovaného slovenského diváka, zasa ukázal svoju špecifickosť. Kino ODA bolo večer niekedy smutne poloprázdne, no v nákupnom stredisku Max sa neraz sedelo na schodoch. Možno, že dnes už nestačí divákovi ku kinu kaviareň na terase, ale potrebuje popri umení stihnúť aj letné výpredaje.
V každom prípade Artfilm sa mení. V porovnaní s poslednými rokmi k lepšiemu.
Tých pár detailov komplikuje divákovi festivalový život, ale nie natoľko, aby na záver festivalu neuveril tomu, že Roman Polanski myslel tú prvú vetu úprimne.
