Odporcovia ho označovali za nacistu a jeho vedecké práce
prirovnávali k Hitlerovmu Mein Kampfu. Rovnako ako mnohí z nich aj on zažil holokaust. Profesor Baruch Kimmerling
bol brilantný sociológ.
Maličký chlapec schovaný s rodičmi kdesi na dedine v rumunských horách, odkázaný na slušnosť a odvahu tamojších ľudí. Od začiatku to mal ťažké. "Nebola to veľká výhra narodiť sa v Rumunsku v roku 1939," hovorieval. Narodil sa do židovskej rodiny a navyše prekonal mozgovú obrnu, takže bol od malička zmrzačený. S typicky čiernym humorom tieto okolnosti vypointoval do vety: "Kto by už len mohol viac "vyhovovať" rasovej politike Nemcov, ak nie ja."
Čierny humor mu zostal do posledných dní. Jeho žena v rozhovore pre magazín denníka Haarec povedala, že kruto žartoval, aj keď prišiel domov na poslednú "návštevu" z nemocnice. Vedel, že sa do svojho jeruzalemského domu vrátil zomrieť.
Miláčik akademikov
Svojich študentov-sociológov na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme nechcel opustiť do poslednej možnej chvíle. Len pár týždňov pred smrťou prednášal. Niekoľko rokov ho trápila rakovina, ktorá sa pridala k čoraz sa zhoršujúcej obrne. Kimmerling bol na vozíčku, artikuloval len s veľkými problémami, jeho svaly pomaly prestávali slúžiť. O to aktívnejší bol jeho rozum a o to ostrejšie jeho pero. Židovský štát má veľa neúprosných kritikov a Kimmerling bol jedným z nich. Hovoril, že Izrael nestojí na dobrých základoch, pretože vznikol na úkor Arabov.
Vypisoval do všemožných ľavicových plátkov, ale aj do serióznych časopisov a vedeckých almanachov. Písal o diskriminácii Arabov v Izraeli, o tom, že v židovskom štáte si stále myslia, že všetko sa dá vyriešiť silou, či o tom, že izraelské správanie k Palestínčanom pripomína "nový holokaust".
Takéto prirovnanie bolo už prisilné aj pre ľudí, ktorí Kimmerlinga obdivovali. On však vášnivo trval na tom, že má pravdu a jeho prirovnanie obstojí. Za to mu nadávali do nacistov, komunistov, antisionistov a zradcov. "Nebola to príjemná situácia, ale naučil som sa s tým žiť," vyhlásil pred americkými študentmi. Akademici v zahraničí ho milovali. Liberálnym univerzitám sa páčil chlapík, čo kritizoval Izrael, hovoril o tamojšom apartheide a pridal sa k všeobecne prijímanému názoru, že bývalý premiér Ariel Šaron je obyčajný mäsiar.
Fascinácia Šaronom
Šaron Kimmerlinga fascinoval. Spomínal ho takmer v každej svojej knihe. "Ariel Šaron je typickým produktom izraelskej spoločnosti," povedal na prednáške na univerzite v Toronte. Bol jeho pravým opakom. Šaron bol, kým nestučnel, silný muž a macho. Kimmerling bol pre svoje telesné postihnutie krehkou schránkou. Šaron podľa neho nemal šťastné detstvo a preto si všetko musel vybojovať sám. Kimmerlinga jeho rodičia ešte v Rumunsku rozmaznávali. Videli, že je veľmi talentovaný a tak mal súkromného učiteľa, ktorý ho vraj priviedol ku kritickému mysleniu. V tom čase bolo veľmi neobvyklé, že telesne postihnuté dieťa dostalo toľko vzdelania.
Šaron bol mužom vojny, Kimmerlinga do armády nevzali. "Neprešiel som tým chlapáckym vymývaním mozgu v armáde. Viacerí moji kolegovia to považovali za moju hlavnú profesionálnu nevýhodu. Ja to teraz považujem za svoju hlavnú intelektuálnu výhodu."
Študenti ho mali radi
Šaron tiež vyrástol v Izraeli, kým Kimmerling tam prišiel až v roku 1952, keď mal 13 rokov. Jeho rodičom - inak dobre zabezpečeným salónnym komunistom sa nepáčil rumunský socializmus a tak sa radšej presťahovali do Izraela. Kimmerling vyhlasoval, že na začiatku sa všetci na neho pozerali ako na exota.
Nielen pre jeho vzhľad, ale aj uhladené spôsoby a aškenázsku rezervovanosť. "Nemal som veľa priateľov, ale prečítal som veľmi veľa kníh. To ma naučil môj učiteľ v Rumunsku. Tiež chcel, aby som neveril všetkému, čo je v knihách. Hovorieval: zamysli sa nad tým, či je to skutočne tak, ako stojí v knihách," spomínal.
To isté požadoval od študentov aj on. Na jeho prednášky sa ľudia zapisovali týždne pred začiatkom semestra, bili sa o to, kto u neho bude písať diplomovku či doktorandskú prácu. Medzi jeho študentmi boli aj nábožní Židia, pravičiari aj osadníci. Vedel sa s nimi hádať do krvi, ich názory ale rešpektoval. Viacerí z nich v televíznom dokumente odvysielanom krátko po jeho smrti spomínali, že jeho prednášky boli tým najlepším, čo univerzita ponúkala.
Vlastenec
Hoci Izrael a Izraelčanov často osočoval, považoval sa za vlastenca a aj keď mu sľubovali vynikajúce podmienky na viacerých univerzitách v zahraničí, vždy sa vrátil do Jeruzalema. Čakala tam naňho žena a tri deti.
Jeho manželka Dina pochádzala zo severnej Afriky a keďže Židia z tohto regiónu boli vždy v Izraeli skôr podceňovaní, pustil sa Kimmerling, sám predstaviteľ aškenázskej intelektuálnej elity, aj do obrany týchto ľudí.
"On sám ako telesne posihnutý patril k menšine a preto si povedal, že bude bojovať za menšiny akéhokoľvek druhu," spomína jeho žena. Aj svoj pohreb sa rozhodol zorganizovať inak ako väčšina Izraelčanov. Odmietol náboženský obrad a dal sa pochovať civilne. Náboženstvo totiž považoval za rovnakú hrozbu ako rasizmus.
Jana Shemesh
FutbalJupp Derwall
Tréner nemeckého národného mužstva
a zakladateľ moderného futbalu v Turecku
bol známy ako pohodový muž.
Derwallova rekordná séria 23 stretnutí bez porážky zostáva neprekonaná. Viesť nemeckú reprezentáciu (1978 -1984) je obrovský nápor na nervy, Jupp Derwall to zvládal a pokojne si užíval aj dôchodok. Na oslave osemdesiatky v marci odkázal, že sa cíti dobre. Po krátkej chorobe zomrel nečakane tento týždeň.
V Nemecku ho poznali pod prezývkou "náčelník strieborná kučera." Ako hráč hrával ligu, dvakrát aj reprezentoval, do histórie však vošiel ako tréner. Titul majstra sveta získal len ako asistent legendárneho Helmuta Schöna v roku 1974.
Tvrdil, že hráčom treba veriť a v mužstve má byť pohoda. Možno aj preto sa Nemcom podarilo v semifinále Majstrovstiev sveta v Španielsku v roku 1982 otočiť prehratý zápas s Francúzskom, keď v predĺžení prehrávali o dva góly. Futbalový svet s Platinim plakal, skvelý výkon Nemcom odoprieť nemohol.
Nemci narazili až vo finále s Talianmi. Šampionát pritom začali prehrou s Alžírskom - Derwall nedodržal, čo sľúbil pred zápasom, keď vyhlásil, že ak nevyhrajú, sadne na vlak a odcestuje domov.
Na prvom veľkom turnaji ako hlavný kouč v roku 1980 v Taliansku na majstrovstvách Európy priviedol Nemcov k suverénnemu víťazstvu. O štyri roky vo Francúzsku vyhoreli a Derwall musel odstúpiť.
Nečakane si vybral ponuku z Turecka, ktoré vtedy vo futbale nič neznamenalo a stal sa trénerom Galatasaray Istanbul. V Turecku bol uznávaný ako trénerská i ľudská autorita, symbol dobrých nemecko-tureckých vzťahov.
"Aj keď mi vytýkali prílišnú benevolenciu, ani dnes by som nekonal inak. Musíte mať dôveru hráčov," hovoril aj po rokoch.
(mch)
SpoločnosťRik Gunnell
Majiteľ slávnych londýnskych klubov
a hudobný producent, ktorý nechal mladých
Rolling Stones hrávať v najhoršom možnom čase.
Ak je dnes Británia kolískou milovaného i zatracovaného multikulturalizmu, Gunnell má na tom zásluhu. V 60. rokoch ani v Londýne nebolo samozrejmé, že bieli a čierni chodia spoločne do klubu. Vo Flamingu na tom stavali. Gunnell napokon ruch veľkomesta vymenil za Alpy. Zomrel vo veku 75 rokov ako majiteľ baru v Kitzbühli.
Zábavný, drzý, veľkorysý drsňák Gunnell začínal ako boxer, po prechľastaných nociach svoj talent ale už využíval len ako vyhadzovač v nočnom klube, kde hrávali džez. Cez deň predával v kníhkupectve. Podnikavý Rik už onedlho prevádzkoval v londýnskom hoteli džezový klub, ktorý neskôr kúpil.
"Bol to chrám horúceho sexu a studenej kávy," napísal spisovateľ John Mortimer o Flamingu 60. rokov (adresu malo vo vykričanej štvrti Soho). Chodili tam hojne africkí i karibskí prisťahovalci, hviezdy i hviezdičky a rôzne čudesné postavy z podsvetia.
Hrávali tam rythm and blues, v roku 1963 ponúkol Gunnell nemožný termín v pondelok o desiatej večer začínajúcim Rolling Stones. V jeho kluboch vystupoval aj Stevie Wonder, Bill Haley, Jerry Lee Lewis či John Lee Hooker. Gunnell bol aj producentom, zastupoval Johna Mayalla, Fleetwood Mac či Roda Stewarta.
V druhej polovici 60. rokov kúpil ďalší známy klub Bag O'Nails, ktorý si obľúbili The Beatles. Paul McCartney tam stretol budúcu manželku Lindu Eastman.
V roku 1968 klub predal, nejaký čas žil v Spojených štátoch a nakoniec zakotvil v Tirolsku. Jeho klub Londoner sa stal legendou - po najťažšom zjazde v seriáli Svetového pohára, slávnom Hahnenkamme, majú jazdci, ktorí preteky dokončia, exkluzívne privilégium. Dostať sa za bar a podávať drinky. (mch)
Vojnový hrdinaCharles Lindberg
Príbeh obyčajného vojaka - vztýčil vlajku
počas legendárnej bitky na ostrove Iwo Jima,
ale sláva patrila iným.
Život po skončení 2. svetovej vojny Charles Lindberg zasvätil objasňovaniu jedného z najznámejších amerických príbehov - vztyčovaniu vlajky počas jednej z najťažších bitiek, ktoré Američania v 2. svetovej vojne s Japoncami v Tichomorí vybojovali. Lindberg zomrel vo veku 86 rokov na predmestí Minneapolisu.
Čiernobiely záber vojakov s vlajkou spravil fotograf Joe Rosenthal a za momentku, majstrovský kúsok oslavujúci hrdinský čin, dostal Pulitzerovu cenu. Stala sa aj predlohou monumentálnemu súsošiu na Arlingtonskom pamätníku, kde odpočívajú vojnoví hrdinovia.
Lindberg celý zvyšok života vysvetľoval, že to bola jeho hliadka, ktorá sa prebojovala na kopec Suribači s vlajkou ako prvá. Túto chvíľu aj zvečnil armádny fotograf, seržant Lou Lowery, spresňuje agentúra AP.
Lindberg počas bitky použil plameňomet proti japonskému guľometnému hniezdu a pridal s k piatim vojakom na ceste na vrchol. Traja neskôr v boji o strategicky dôležitý ostrov zahynuli. Hrob tam našlo 6800 Američanov a okolo 22-tisíc Japoncov.
Lindbergov veliteľ sa o niekoľko hodín rozhodol, že zástavu treba vymeniť. Obával sa, že pôvodnú si niekto vezme ako suvenír. O štyri hodiny tak ďalšia hliadka vyniesla väčšiu zástavu. A keďže bol pritom aj fotograf Rosenthal, stali sa hrdinami. Medzi nimi i Michal Strank, pôvodom Slovák, ktorý neskôr v bojoch zahynul.
Lindberg onedlho po priestrele ramena putoval do vlasti, ocenili ho za chrabrosť dvoma vyznamenaniami. Po návrate pracoval ako elektrikár. Takmer nik nechcel veriť jeho verzii, hoci armáda ani Rosenthal ju nikdy nespochybnili. Posledné roky venoval vystúpeniam v školách a stretnutiam veteránov. Predával aj podpísané fotografie svojej jednotky vo chvíli, keď sa vyštverala na Iwo Jima. (mch)
