Na začiatku 80. rokov sa u nás v hudbe zmiešali dva rôznorodé elementy. Jeden bola elektronika, syntetizátorová hudba, ktorá práve v tom čase začala vstupovať do pop music takým spôsobom, ako ju poznáme dnes. Druhý prúd bol nová vlna, ktorá k nám prišla s istým oneskorením oproti svetu. Nová vlna vznikla z punk rocku, čo bolo obrátenie všetkých hodnôt a zjednodušenie hudby, ale bola prijateľná aj pre ľudí, ktorí punk rock odmietali, lebo neznela tak diletantsky. Vďaka týmto dvom vplyvom bola prvá polovica 80. rokov veľmi výrazná a priniesla aj niekoľko konkrétnych zvukových prvkov - napríklad digitálne syntetizátory, ktoré prišli s novými, dovtedy nepredstaviteľnými zvukmi. Legendárnym nástrojom bola Yamaha DX7, ktorej zvukom je poznačený aj album Marika No. 5.
Skvelá hračka, však?
Vyžmýkali sme ju dosť, ale môžem povedať, že tie ostré zvuky sa mi do roka prejedli tak, že som ich znenávidel a ani teraz nemám za nimi nostalgiu.
Nie je to frustrujúce pre človeka, ktorý robí s elektronickými nástrojmi, že si svoje dielo vypočuje po čase a zvuky sú zastarané, či sa mu dokonca nepáčia?
Nie som technokrat a naučil som sa vnímať zvuk úplne v kontexte doby. A tieto zvuky k 80. rokom patrili tak, ako k starším nahrávkam patria iné špecifické nástroje či všadeprítomný analógový šum. Bez toho šumu by to nebolo ono, aj keď ho nevnímame.
Ako si spomínate na nahrávanie No. 5?
Pesničky sme si rozdelili s Petrom Breinerom, bolo to prvý a poslednýkrát, čo som s niekým takýmto spôsobom spolupracoval. Napriek tomu, že sme každý robili na svojich veciach, komunikovali sme, on mi nahral nejaké klávesy, ja som zasa jemu naprogramoval nejaké basové linky a podobne. On je živý hudobník, čo dodávalo tým naprogramovaným podkladom zvláštnu kvalitu, takže sme sa dobre dopĺňali. Dnes by som tomu albumu možno vytkol iba to, že je až príliš priezračný, minimalistický.
V akom tvare ste dostávali od Gombitovej demo nahrávky pesničiek?
Boli to vyslovene spevácke demá, vokálna linka plus základné akordy. To je stokrát lepšie, ako keď sa niekto cíti byť hudobne podkutý a sprevádza to rôznymi komplikáciami za každú cenu. Keď je demo jednoduché až strohé, dá sa z neho tvárnejšie niečo urobiť.
Akú mieru slobody ste mali pri nahrávaní?
Mali sme voľnosť. Najprv som vytvoril druhé demo, kde sa overilo, či je aranžmán v poriadku a ako to pôsobí celkovo. Po prípadných úpravách sa nahrávalo naostro. Vtedy sa to ešte nedalo robiť a tak, ako dnes v počítačových časoch, že sa celé vhodné časti dema zoberú a jednoducho nakopírujú do finálnej nahrávky. Niekedy, keď som sa cítil veľmi istý, som prezentoval moje demo, ale už som mal hotovú aj finálnu verziu.
Ako hodnotíte vklad samotnej Gombitovej?
V tom období sa najviac nechala ovplyvniť tým, čo sa aktuálne dialo v hudbe. Elektronické veci spievala úplne inak ako romantické, prispôsobila sa výrazovým prostriedkom, dokázala sa zapasovať do hudobného puzzle na správnych miestach. Výrazne tak vyšlo najavo jej muzikantstvo.
