Keď sa s niekým rozprávate, a keď potom niekomu píšete e-mail alebo esemesku, čo myslíte, v ktorom styku sa prejavuje vaša skutočná osobnosť? Čítal som nedávno zaujímavý japonský článok, podľa ktorého osobnosť človeka v rozličných spôsoboch komunikácie akoby nebola rovnaká. Napríklad niekto, kto je obyčajne pri stretnutí skleslý, môže posielať optimistické e-maily alebo esemesky plné textových smajlíkov vyjadrujúcich pozitívne emócie, ako napríklad radosť :-) alebo obdiv :-O. Takže vzniká otázka, ktorá je skutočná tvár takéhoto človeka?

Alebo dostanete e-mail s textom: "Keď budeš mať čas, prosím ťa zavolaj mi. Čakám. Ahoj." Vy tomu človeku hneď nezavoláte, pretože sa vám nezdá, že to súri. Na druhý deň vás ale prekvapí telefonát, v ktorom vám tá istá osoba nahnevane vyčíta: "Prečo si mi nezavolal, keď som to potreboval?" Ako na to zareagujete? Alebo ešte iný príklad. Predstavte si osobu, ktorá je obyčajne plachá, nepriebojná, vždy hovorí: "Všetko je v poriadku, nič sa nedeje, netráp sa." Keď ale komunikuje prostredníctvom e-mailu je ostrá a používa veľa priamočiarych vyjadrení.

Mnohí priatelia a kolegovia si o mne myslia, že som mierna osoba. O to viac sú prekvapení, keď čítajú moje e-maily. V nich totiž dokážem veľmi otvorene napísať, čo chcem, a čo nenávidím. Moje e-maily niekedy adresáta veľmi ostro kritizujú. Párkrát sa ma už spýtali: "Prečo si mi to nepovedal skôr, nemusel si takto vybuchnúť!?" Ja mám však pocit, že som tomu človeku už predtým povedal všetko jasne, ale mierne. No on ma zrejme nepochopil. Preto nakoniec napíšem ostrý e-mail. Najčastejšie mám takýto problém s európskymi ženami.

Vždy, keď niekomu píšem ostrý e-mail, neodošlem ho hneď. Pokúšam sa vydržať do nasledujúceho dňa. Potom si text ešte raz prečítam a ak som s ním ešte stále uzrozumený, odošlem ho. Aby som niečo nemusel ľutovať. E-mailami, ktoré som odoslal hneď po napísaní, som už pár priateľov zranil a nakoniec som ich aj stratil.

V uponáhľanom svete využívame nové spôsoby komunikácie, aby sme ušetrili čas. Ľudia si na ne zvykli, navyše, odkryli aj inú stránku ich osobnosti. To má tiež svoj význam. Zvlášť pre Japoncov. Našou prirodzenosťou totiž je neodhaľovať pred ľuďmi svoju osobnosť. Zaujímalo by ma, či teória inej osobnosti v elektronickej komunikácii platí aj na Slovákov. Určite viem, že neplatí na moju ženu. Tá komunikuje rovnako v priamom styku aj e-mailom.

Inak, viete, aký je rozdiel v používaní smajlíkov v Európe a v Japonsku? V Európe musíte kvôli nim obrátiť noviny o 90 stupňov, v Japonsku ich píšeme vertikálne. Napríklad úsmev (^o^), prekvapenie (*_*), sklamanie ( . .), nejasnosť (@ _@ ), plač (ToT).

Radi používate takéto značky? Ja nie. Neznášam e-maily a esemesky so smajlíkmi.