televíznych anketách. Či už sa niekomu jej prejav páči alebo nie, moderátorka JARMILA LAJČÁKOVÁ- HARGAŠOVÁ určite nie je žiadna začiatočníčka.
Túžili ste po takej práci, akú robíte teraz?
Asi áno. Od detstva som snívala o novinárčine. Fascinovali ma športové prenosy. Športoví komentátori rozprávali aj o tom, v akých boli krajinách, čo všetko prežili - my deti sme mali pocit, že sme zatvorené a možno to nikdy nebudeme vidieť. Písala som do školských časopisov a vyžívala som sa v slohoch. Ja som dedinské dieťa, chodievala som s dedinskou dychovkou robiť estrády - akože moderovať. Vždy, keď bolo MDŽ, svadba alebo iná príležitosť, recitovala som, dokonca aj na občianskych pohreboch.
Šport ste aj robili alebo vás bavilo o ňom len písať?
Som športové poleno. U nás všetci chlapci hrali futbal a všetky dievčatá hádzanú, lebo to bol jediný oddiel, ktorý v dedine bol. Ale ja na šport talentovaná nie som, ja sa len snažím.
Pracujete v televízii. Bavilo vás najskôr písanie?
Áno, na školu som išla s tým, že som veľmi chcela písať. Praxovala som najprv v denníku Šport. V treťom ročníku sme museli povinne ísť do elektronického média. Televíziu som hneď vylúčila: Kde ja môžem ísť do televízie? To je vylúčené! Skúšala som rozhlas. Tam som sa spočiatku vyslovene trápila, mala som pocit, že mám zúfalo nemikrofonický hlas, že nemám ten krásny, zvučný, ukážkový - ako mali niektoré spolužiačky. Neskôr zo dňa na deň odišli dve redaktorky z redakcie, kde som nastúpila - bola to Hlavná redakcia pre mládež a vzdelávanie. Šéfredaktor mi dal ponuku ešte počas školy. Už sa to blížilo k 89. roku a s miestami bol problém. Povedala som si, že ponuku na robotu by som asi nemala odmietnuť. Nastúpila som v rozhlase, ale nebola som presvedčená o tom, že to chcem. Väčšinou sa vtedy všetko nahrávalo na pásy, naživo bola možno iba Zákruta, spravodajstvo a my sme robili rádio Elán. To už bol pokus robiť reláciu s muzikou. Teda ešte na škole som mala šancu robiť 90-minútovú reláciu naživo, čo bola úžasná príležitosť. Potom nás celú partiu s Julom Viršíkom, s Ďurom Čurným, so Soňou Klamovou zobrali do novovzniknutého Rock FM rádia. S tým som tiež nebola stotožnená, dali nám pracovné zaradenie „dídžej", čomu som sa veľmi bránila. Ani som nemala pocit, že som v muzike doma. Cítila som sa ako obyčajný poslucháč, chcela som robiť skôr so slovom. Vtedy neexistovali playlisty, koré by vám niekto dal, otrocky som vybrala 44 pesničiek do trojhodinovej relácie - ručne som si napísala mená autorov, názov skladby, vydavateľstvo, dĺžku pesničky. Dodnes, keď počujem staršiu pesničku, spomínam, kto sú autori.
Teraz ste aspoň v obraze, keď moderujete Hit storočia.
V živote to tak býva. Vtedy som frfľala, prečo robím niečo, čo robiť nechcem. No nikdy neviete, kedy sa vám to zíde.
Mávali ste v rozhlase trému? Je tréma menšia, keď človek nie je pred kamerou?
Ťažko povedať. V rozhlase môžete gestikulovať, môžete si vyložiť nohy na stôl. Aj keď, trému som do istej miery mala, hlavne v začiatkoch. Zložité je aj vracať sa po dlhšej prestávke. Mám pocit, že teraz, s pribúdajúcim vekom, je tréma väčšia.
Naozaj? Nie ste rokmi ostrieľanejšia?
Predstavujete si všetko to, čo ste prežili za tie roky, všetky neuveriteľné kombinácie, aké sa dokážu stať iba v priamom prenose. Človek si už uvedomuje dôsledky. Keď sa zamyslím, do čoho všetkého som vliezla, keď som mala dvadsať rokov - úplne bez problémov, bez rozmýšľania - chytám sa za hlavu. Dnes už si nemôžem dovoliť začiatočníčke kiksy a pocit zodpovednosti človeka trochu ťaží. Veľmi som sa však uspokojila pri prvých priamych prenosoch s pánom Milanom Lasicom, na ktorého sa pozerám s obrovským obdivom. A bola som šokovaná, že má trému. Stretla som veľa spevákov, hercov, ľudí, ktorí možno stoja päťdesiat rokov na javisku a stále mávajú trému. No nebyť trémy, človek nepodá špičkový výkon.
Vy ste si vyskúšali moderovanie už v internátnom rozhlase. V čom tam spočívala vaša práca?
Každý internát mal rozhlasové štúdiá, ale okrem toho existovalo ešte Rádiocentrum s celoslovenskou pôsobnosťou. Bývala som na Mlynoch, ale Rádiocentrum sídlilo v Horskom parku. Chodili sme robiť reportáže po celom Slovensku. Rozhlas je podľa mňa pre televízákov úžasnou školou. Kedysi sa veľmi prísne hodnotil prejav, výslovnosť, robili sa inteligenčné testy. Keď je človek mladý, ofrfle to, no celý život z toho žijem. Mám pocit, že dnes to v našej branži smeruje k veľkej povrchnosti.
Ako študentka ste vraj účinkovali v krátkom filme či klipe Kráľovná bielych tenisiek.
(Smiech.) Ale nie, to bolo inak. Bola som asi prváčka na vysokej škole. Skupina chalanov chodila do videokrúžku a chceli sa prihlásiť do súťaže. Elán v tých rokoch naozaj letel a tak sa pokúsili urobiť k ich pesničke klip. Bolo to veľmi amatérske. S kamrátkou sme behali po múrikoch, mali sme z toho srandu. Konečný výsledok som ani nikdy nevidela.
Máte toho už veľa za sebou. Čo ste museli ako elévka preskákať?
Vždy je dobre, keď človek prejde všetkým. V elektronických médiách fungovalo prísne kastovníctvo, naozaj som bola elév. Teraz príde dvadsaťročný študent a okamžite je na obrazovke. Ja som prvé dva roky robievala ankety. To bolo vždy: Mladá, choď urobiť anketu! Poznáte to, chodíte s mikrofónom a každý vás voľakde pošle. Na to, aby ste získali desať dobrých názorov, ich musíte nahrať aj sto. Chodili sme s obrovskými 15-kilovými magnetofónmi, vždy som si večer ľahla s vykrivenou chrbticou. Dnes, keď vidím maličké nahrávacie prístroje, vravím si: Panebože, ako sa to za tých pár rokov zmenilo. Prešla som všetkým: prines, dones, urob to, čo sa nikomu inému nechce. Ale tak to má byť. Keď sa teraz s redaktormi v robote o niečom bavíme, ťažko mi niekto povie, že sa niečo nedá. Výbornou školou boli v rozhlase priame vstupy. Je mi až ľúto mladých kolegov, ktorých pošlú prvýkrát urobiť priamy vstup do spravodajstva. Človek nusí za minútu a pol v živom vysielaní dostať zo seba všetko a ešte aj ukočírovať hostí, je to veľký tlak.
V Markíze ste moderovali šport. Bavilo vás to?
Praxovala som v Športe a v škole mi potom nechceli uznať články z praxe, ktoré sme museli odovzdať kvôli zápočtu. Články so športovou tematikou vraj neboli novinárske výtvory, musela som sa teda okamžite presunúť na vnútropolitické oddelenie niektorého z denníkov, tak som sa dostala do Práce. Čiže umelo ma zo športu vytrhli. Keď som potom robila v rozhlase, vždy, keď som mala možnosť pozvať si nejakého športovca alebo robiť niečo so športovou problematikou, potešila som sa. Keď ma kolega Stano Sčepán, ktorý robil reláciu o športe, poprosil, aby som ho zaskočila, považovala som to za obrovské vyznamenanie. Vždy ma šport lákal. Ale pravdou je, že keď prišla ponuka z Markízy a viazala sa len na šport, už som robila niečo iné, kráčala som po svojich vychodených chodníčkoch. Markíza ešte nestála, boli len vykopané základy. Ako večný pesimista som pochybovala o tom, či to vôbec niekedy bude. Bola som sama s malou a zdalo sa mi, že idem do strašného rizika. Prvý polrok som sa vyslovene trápila. Kým sme čakali, že sa začne vysielať, robievali sme fiktívne rozhovory. Mnohí ľudia ma už poznali, a ja som každému vysvetľovala: Vieš, urobím teraz s tebou rozhovor, ale nikdy sa to neodvysiela. To bol zvláštny pocit. Chápala som, že niektorí kolegovia nemali žiadne skúsenosti s novinárčinou a bolo to nevyhnutné. Na druhej strane, robiť „do steny" bolo pre mňa frustrujúce.
No nakoniec Markíza začala vysielať a veľmi úspešne.
Mám šťastie na začiatky. V rozhlase sme štartovali mládežnícky okruh s pražským Mikrofórom, potom som začínala v Rock FM rádiu a opäť v Markíze. Začiatok býva úžasný, taký budovateľský, ľudia do toho idú nadoraz. Nás moderátorov bolo vtedy málo, už si ani nespomeniem na všetky relácie, ktoré som v Markíze robila. Dokonca aj promo na prvého TOMa, robili sme skeče s Martinom Nikodýmom - boli sme úplne znetvorení. A ja pritom vôbec nie som herec, pre mňa to bolo trápenie. Ale robili sme od rána do rána všetko možné. Potom sa to zmenilo, prichádzalo čoraz viac ľudí. S odstupom času si zasa vravím, ako je fajn, že som si mohla všeličo vyskúšať.
Vybudovali ste si v Markíze dobrú pozíciu. Čo vás odtiaľ nutkalo odísť?
Viete, človeku vždy chýba to, čo nemá. Keď nie ste spokojná v práci, máte pocit, že je to to, čo vám najviac chýba. Rokmi si asi každý začne čoraz viac uvedomovať, že rodina je to najdôležitejšie. Ja som veľmi túžila mať bábätko, mať ešte kompletnú rodinu. Uvedomovala som si mediálny humbuk, o ktorom som predtým nemala predstavu, lebo keď som išla študovať žurnalistiku, o bulvári sa nám ani nesnívalo. Čoraz viac som pociťovala svoju osamelosť, potrebu mať niekoho vedľa seba. Čím viac je človek známy, tým je zraniteľnejší. Keď som si našla partnera, vôbec som nerozmýšľaľa, čo stratím odchodom z branže, či sa budem môcť vrátiť. A keď vám potom bulvár začne zdôrazňovať, že už ste strašne stará, že už prišli mladšie, dvadsaťročné dievčatá...
No ak si vás bulvár stále všíma, znamená to, že mu ešte stojíte za pozornosť.
No, neviem, či je to dobre. Je to skôr nepríjemný pocit. Skrátka, odišla som, aby som si vychutnala materstvo.
Ale najprv ste odišli do Ameriky.
V Amerike som bola iba šesť mesiacov, mala som neplatené voľno.
Posunul vás niekam pobyt v zahraničí?
Určite. Ja som obeť predchádzajúceho systému, na vidieckych školách boli jazyky na veľmi slabej úrovni. Mala som pocit, že doma, v neustálom kolotoči, sa po anglicky nenaučím, preto som si zvolila jazykový kurz. Vanesa bola druháčka a s triednou sme sa dohodli, že polrok jej až tak chýbať nebude. Ale keby som bola tušila, do akého rizika idem, aké to bude dramatické, nebola som tam išla.
Bolo to také zlé?
Agentúra nič nevybavila. Odplakala som si svoje, prežila som to so zaťatými zubami. Ale som človek, ktorý sa nerád vzdáva, to by sa pre mňa rovnalo smrti, keby som si musela priznať, že sa vrátim domov skôr. Videla som, ako sa chytá Vanesa. Najprv nevedela jediné slovíčko a zrazu písala testy na áčka. V obchode ju považovali za americké dieťa, a keď som si ja vypýtala tašku, opýtali sa ma, odkiaľ som. Zdalo sa mi, že keď už nie pre mňa, tak robím úžasnú službu pre dcéru. Prešla som si imigračnými úradmi a zdravotnými prehliadkami Ameriku som celkom dobre spoznala nielen z tej lesklej stránky.
A naučili ste sa jazyk?
Vtedy mi to pomoholo. No obidve naše baby, Mirkova aj moja dcéra, sú také dobré, že pred nimi nemám odvahu hovoriť, lebo sa mi posmievajú. Mám obrovský rešpekt aj pred manželom, ktorý rozpráva v angličtine denne desať hodín. Ja som vždy taká frustrovaná, hovorím iba, keď sa niekde otočia. Som puntičkár, nerada robím chyby. Pokiaľ ide o angličtinu, určite som najslabší článok v rodine.
Odkedy ste sa vydali za diplomata a narodila sa vám druhá dcérka, stále žiarite. To je to šťastie, na ktoré ste tak dlho čakali?
Určite. Niektorí ľudia mi hovoria: Ani sa ti toho tak veľa nezmenilo, veď manžel je stále na cestách. Ale je to úžasný pocit, ak máte blízkeho človeka, ktorému sa môžete vyrozprávať aspoň cez telefón a preložiť naňho časť starostí. Mám teraz viac detí a možno viac roboty okolo domácnosti, ale nemenila by som.
Vyzeráte byť stotožnená s rolou matky a domácej panej. Nikdy ste dieťa nepovažovali za prekážku v kariére?
Určite nie. Pri prvom dieťati som bola oveľa mladšia, mala som 25 rokov. Bola to aj otázka financií, musela som ísť robiť. Človek vlastne nemal na výber, aj moja mama mi rozpráva, že ma museli dať k babke, lebo nemali z čoho žiť. Taká je realita, v dvadsiatich si človek musí riešiť jedno aj druhé. Rozhlas bol výborný, najskôr som robila iba hodinku do týždňa, potom dve a tak postupne som si prácu pridávala. Televízia už bola moloch, zožrala ma úplne celú. A Vanesa na to aj tak reagovala - odmietala sa na telku pozerať. Bolo to pre ňu niečo, čo jej berie mamu. S touto malou už som mala vo všetkom jasno. Rodila som v 36 rokoch, to už človek pozná svoje priority.
Vyjadrili ste sa, že dnes sa modeling zamieňa s novinárčinou, spravodajské relácie moderujú pekné mladé dievčatá bez skúseností.
Je to tak. V Amerike mali moderátorky spravodajstva nad päťdesiat rokov. Súvisí to aj s dôveryhodnosťou, divák nemôže celkom uveriť dvadsaťročnej dievčine. Kým sa niekto stane moderátorom, mal by prejsť všetkými redaktorskými pozíciami, aby vedel, ako sa to robí. A hlavne, nemal by byť iba čítačom správ. Pravda je, že divák často nerozozná, či to len čítate, väčšinou asi priťahuje krásna tvár, dobré oblečenie, forma sa povyšuje nad obsah. Je to možno prirodzený jav, s tým nič nenarobím.
Ale bulvár vás má rovnako rád, ako vaše mladšie kolegyne.
Ja sa tomu bránim. Na spoločenské podujatia chodím minimálne. Pravdou je, že rozhovory zvyčajne neodmietam, viem, aké to je aj z tej druhej strany. Teda - keď ja niekoho prosím o rozhovor. Nepáčilo by sa mi, keby ma odmietol. Pozornosť médií ma neteší, ale je to asi nevyhnutné. Predovšetkým komerčné televízie sa snažia zvyšovať sledovanosť tým, že predávajú tváre cez bulvár, čo ale nie som ochotná akceptovať. Trošku sa bojím, že pre televíziu prestanem byť zaujímavá, lebo za istú hranicu nie som ochotná ísť. Mám pocit, že už vôbec nejde o kvalitu, už si nikto nevšíma váš výkon, iba peaplemetre, ktoré akoby nahradili niekdajšiu ideologickú cenzúru. Čo neurobí masovú sledovanosť, nemá zmysel vysielať. A masová sledovanosť je spojená s bulvárom, točíte sa v bludnom kruhu. Ja mám predstavu o tom, čo by som chcela robiť, ale vždy vám povedia: To by malo iba dvojpercentnú sledovanosť, teda je to pre nás nezaujímavé.
No mladšie kolegyne vás neprevalcovali, o čom svedčí aj to, že práve vy ste dostali príležitosť uvádzať Hit storočia.
To možno preto, že sa tam narába so starými pesničkami a ja už patrím do vekovej kategórie, ktorá si ich pamätá.
Dlho ste zvažovali túto ponuku, kým ste ju prijali?
Nie som typ, ktorý by len tak ľahkovážne do hocičoho vliezol. Keď je projekt neúspešný, tak sa s tým moderátor zvezie, hoci to ani nemusí byť jeho vina. Špekulovala som nad tým, zdal sa mi zaujímavý ten nápad - súťaž starých slovenských pesničiek. Potom mi povedali, že zmluvu už podpísal Milan Lasica, a to som brala ako záruku toho, že to snáď bude dobré. Videla som v tom niečo pozitívne. Určite by som sa nenechala nahovoriť na niečo kontroverzné, čo by narábalo s negatívnymi emóciami.
Ako sa pripravujete na živé vystúpenia? Mávate trému?
Najdlhšia príprava bola asi na prvé vydanie. Boli to pesničky 20. až 50. rokov, ktoré mi boli absolútne vzdialené. Snažím sa vždy dôsledne pripraviť. Niektorí ľudia sa z toho smejú, ale táto relácia je založená na improvizácii a improvizovať môžete, keď viete. Zdá sa mi dôležité poznať čo najviac faktov, ktoré v pravej chvíli môžete použiť. Snažila som sa nájsť ľudí, ktorí mi vedia o tom období porozprávať. So skladateľom Pavlom Zelenayom sme v rozhlase na Mýtnej do noci vysedávali. Rozprával mi a nosil mi zo svojich archívov články, všetko mi vysvetľoval. Pri novších pesničkách som využívala internet a obtelefonúvala som ich autorov. Z tých informácií som použila možno jednu stotinu. Na konci mesiaca mávam teraz dosť vysoké účty za telefón, lebo sa snažím dostať z každého nejakú spomienku, niečo, čo sa viaže s pesničkou.
Prisutupujete k tomu teda veľmi aktívne a zodpovedne.
Ale áno. Ťažko by som si vystačila s otázkou, ktorú by mi niekto iný pripravil.
Čo je pre vás nočná mora, čoho sa počas živého vysielania najviac bojíte?
Pri živom vysielaní funguje akási chémia - niekedy to vyjde, niekedy nie. Nejaký pánboh je nad vami a súvisí to s mnohými okolnosťami. Niekedy sa ľudia v štúdiu neuveriteľne bavia, od prvej chvíle tlieskajú, smejú sa, reagujú. Vytvorí sa uvoľnená atmosféra a vtedy je naozaj radosť robiť. Ľahko sa kritizuje, ale je to naozaj ťažká úloha, ide o čistú improvizáciu.
Rozosmievajú vás glosátori?
Áno. Ale dôležité je, aby to bolo prirodzené. Moderátor je tam taký hostiteľ, ten, kto urobí príjemnú atmosféru pre hostí a zároveň sa snaží byť v spojení s divákami. Nikdy pri moderovačkách nemám pocit, že ja som ústredná postava. Keď robím missku, vždy je to o misskách, keď robím slávika, tak je to o spevákoch. Podstatné je, aby oni z toho vyšli ako najväčšie hviedy. V zásade mi lichotí, keď ma vtedy ani veľmi nevnímajú, lebo to nie sú programy o mne. Nemám rada, keď sa moderátor presadzuje za každú cenu. Keď má človek vlastnú talkshow, tak je to, samozrejme, o inom.
Máte šťastnú rodinu, získali ste viacero ocenení, je ešte nejaký nesplnený sen?
Nežijem veľkými snami. Máme teraz doma hektické obdobie. Vždy si hovoríme, či to prežijeme, lebo aj so spravodajstvom mám toho veľa. Manžel bol vždy rozcestovaný, ale teraz, s novou funkciou, to bude ešte horšie. Stále som na domácnosť sama a snažím sa aj robiť mu zázemie. Už od prvého júla sa sťahuje do Sarajeva, je vysokým predstaviteľom medzinárodného spoločenstva pre Bosnu a Hercegovinu.
V zahraničí bude sám?
Pri tejto funkcii sa s rodinou neráta, budeme sa môcť iba navštevovať. Stále sme v takom strese, že si to ani nechcem pripúšťať. Keď nad tým začnem premýšľať, je mi smutno. Ale ponuka je výnimočná, neviem si predstaviť, že by ju odmietol. Žijem len pre to, aby som prežila, aby deti boli zdravé - to sú moje najväčšie sny.
Na obrazovke vraj niekedy pôsobíte umelo a uhladene, v skutočnosti tak ale nevyzeráte.
Veľa ľudí mi vraví, že inak vyzerám. Možno to robí spravodajské štúdio Slovenskej televízie, virtuálna realita je vždy iná. Pri moderovaní športu som nešetrila úsmevom a podvedomý tik úsmevu asi mám. No zdá sa mi absurdné, keď moderátorka hovorí o tragédii a usmieva sa pri tom. Ja mám stále pocit, že text ide cezo mňa, niekedy sa tvárim tragicky, ale neviem sa tomu ubrániť. Keď sú nejaké smutné správy týkajúce sa malých detí, občas poprosím kolegu Ľuba Bajaníka, aby to zobral za mňa. Ani pri správach o spadnutom lietadle som nevedela zatlačiť slzy. Keď som v záberoch videla pozostalé manželky a deti, nedokázala som sa tváriť ako profesionál. Človeka sa to dotkne.
