Možno si pamätáte slávny muzikál My Fair Lady. Líza Doolittlová v podaní Audrey Hepburnovej sa stáva predmetom stávky medzi profesorom Higginsom a plukovníkom Pickeringom, ktorá znie, či je možné z tuctovej predavačky kvetov urobiť dievča pasujúce do nóbl spoločnosti.
V podstate rovnakú zápletku si vo svojom románe-epigrame Kozľa v mlieku zvolil aj Jurij Poľakov. Možno je naozaj pravda, že povedané a napísané už bolo úplne všetko.
Rozprávač knihy sa totiž staví s kníhkupcom Žgutovočom, že z nepodareného pomocného robotníka Viťka Akašina urobí známeho a svetovo úspešného spisovateľa, autora románu Do kalicha, ktorý však nejestvuje. Postačí mu na to iba správne oblečenie a dvanásť fráz zlatého minima aj s návodom na použitie v znakovej rukoreči.
Pričom pre rozprávača aspoň spočiatku Viťok nie je iba predmetom akejsi stávky, ale aj zadosťučinením a splnením vlastných spisovateľských ambícii. „Predo mnou stála živá záhada ruského národného charakteru a potichu nadávajúc podupkávala v tesných čižmičkách.“
Na pozadí tejto stávky si však Poľakov strieľa nielen zo spisovateľsko-zväzáckych praktík sovietskeho režimu, kde bol každý spisovateľ považovaný za psychopata, ale v závere knihy i z rýchlokvasenej kapitalisticko-privatizérskej súčasnosti všetkých tých, v tomto prípade spisovateľských, obracačov kabátov, ktorí sa z autorov pionierskych zdravíc pretransformovali na nádejných autorov epigramov, reklamných copywriterov a mafiánskych pochlebovačov.
Román Kozľa v mlieku je teda skôr príbehom o malomestskom myslení ľudí nad pohárikom akéhokoľvek alkoholu, ktoré je asi univerzálne, než hollywoodskym príbehom o kvetinárke s obligátnym spisovateľským happyendom. I keď, ani ten si Poľakov nakoniec neodpustil.
Ale čo je najpodstatnejšie, tento román je predovšetkým náramne zábavná kniha, ktorá sa, nepochybne i vďaka Štrasserovmu prekladu, číta s dokonalou ľahkosťou.
I napriek neustálym odbočeniam a striedaniu časových rovín.
Nič na tom nemení ani fakt, že jej reálie vám pripomínajú svet, ktorý všetci tak dobre poznáme. Možno práve preto chytí a nepustí.
Veď stačí len mať prázdny byt, v chladničke chutnú klobásku, pivo a instantnú ochotu bez otázok v duchu vzájomnej výpomoci v problematike prázdnych nočných bytov, a ani neviete ako, a zrazu je z vás úspešný básnik.
Alebo politik či podnikateľ. „Už dávno som si všimol, že privilégiá sa najčastejšie prenášajú pohlavnou cestou.“
Táto kniha teda rozhodne stojí za pozornosť. Ale napokon: „Človek sa občas ľahšie zbaví nadbytočných kíl, ako nadbytočného slova.“
l Jurij Poľakov: Kozľa v mlieku l Preklad: Ján Štrasser
l Slovart. Bratislava 2007
