Trvalo to asi pätnásť sekúnd. Vincent Cassel stál pred zrkadlom, robil si rannú toaletu a popritom si nacvičoval výhražnú repliku na ďalší deň: To sa s kým bavíš, he? So mnou? S kým sa bavíš takým tónom?!
Samozrejme, nebol v tej chvíli sebou samým – bol Vinzom, nezamestnaným chlapcom z parížskeho premestia, a teda hlavným hrdinom filmu Nenávisť (La Haine). Keď miniscénu dokončil, režisérovi Mathieuovi Kassovitzovi poďakoval. Vzápätí to nechápavej tvári dovysvetlil: „Ďakujem ti, lebo na túto scénu nikdy nikto nezabudne.“
Nenávisť bola v kinách v roku 1995, po desiatich rokoch vyšla na DVD. K nemu bol pribalený disk s celovečerným dokumentom, kde Kassovitzova partia o svojom spoločnom zážitku rozpráva. Mala o čom. Na Casselovu scénu sa naozaj nezabudlo, a ťažko sa zabúda aj na všetky ostatné. Skvelý film získal Cézarov a mladý Kassovitz cenu za réžiu na festivale v Cannes.
Vo Francúzsku sa stávalo len občas, že niekto nakrúca sociálny film, Francúzsko je skôr krajinou osobného rozprávania. Nenávisť musela byť krásnym šokom. Kassovitz ju začal robiť po tom, čo sa bežná manifestácia v parížskom predmestí zasa raz prehupla do roztržky. Mladík Makome, ktorého postrelil policajt, po pár dňoch zomrel.
Kassovitz prirovanal francúzsku spoločnosť k zúfalcovi, čo vypadol z okna. Kým nedopadne, zopárkrát si pošepne: zatiaľ je všetko v poriadku. „Pýtal som sa, ako sme k takej nenávisti dospeli? Makome sa určite v to ráno nezobudil s pocitom, že večer zomrie. Ani ten policajt netušil, že o pár hodín niekoho zabije,“ uvažuje Kassovitz.
Myslí si, že mládež z predmestí nikdy hranice neprekročila – polícia viackrát. Keď bol film v Cannes, miestni policajti sa štábu ostentatívne stavali chrbtom. Ale keby Nenávisť videli, zrejme by ich zlosť prešla.
Lebo hoci je to film drsný a nešetrný, vychádza z hĺbky a stavia na citlivosti. Chce len pochopiť a skúša si predstaviť – ako plynie deň kamarátom, čo nemajú robotu ani kam ísť, a čo sa s nimi stane, keď ich premôže vzdor a hnev. A náhodou pritom nájdu policajnú zbraň...
Je to vymyslený a zároveň autentický príbeh. Filmári oslovili pätnásť predmestí, prísť nakrúcať im dovolilo len jedno. Kým však začali, dva mesiace tam bývali.
„Ľudia z predmestí vnímajú film ako luxus, nechceli sme ich provokovať,“ spomína Cassel. „Najprv sme teda počkali, kým nás prijmú, a tiež, kým ich pochopíme. Videli sme, že ich dni sú naozaj prázdne. Občas som musel na víkend odísť domov, aby som sa z toho depresívneho sídliska so suchým stromom bez konárov nezbláznil.“
Začínajúci filmári nemali na Nenávisť veľa peňazí. Kassovitz ju chcel v čiernobielom, ale bál sa, že ju v takej verzii televízia neodvysiela. Po obrovskom úspechu v kine si však aj súkromný Canal + trúfol. Zo všetkých boli razom hviezdy, hoci...
Do relácie v televízii France2 sa takmer nedostali. Cez bezpečnostnú kontrolu prešli hladko Kassovitz s Casselom, hercom tmavšej pleti Hubertovi Koundému a Saidovi Taghmaouiovi prekutrali všetky vrecká. Said potom na otázku o dosahu príbehu odpovedal: „Treba viac ako film.“
Sekciu francúzskych filmov zostavil kritik Alain Bergala, ich premietanie sa končí v sobotu.
