V marci 2003 som si povedal, že už je čas, aby sa k tragickým udalostiam vyjadril aj niekto z Blízkeho východu inou formou než kondolenciami a súcitnými rečami. Nebol som len prvým komikom, ale aj prvým verejným človekom z tých končín, ktorý na túto tému niečo humorné povedal. Vymyslel som si dvojhodinovú šou s názvom Za nepriateľskými líniami a bol som nervózny, ako ju Američania prijmú. Ale bol to úspech. Prijali môj humor. Keby som to chcel hrať o šesť mesiacov skôr, nik by ma nepočúval. V marci 2003 to už prebolelo. Bolo vypredané! Britské noviny dokonca komédiu označili ako nový typ humoru a vystúpenia som mal aj v slávnom londýnskom divadle Bloombury Theater.

Chceli ste dokázať, že vtipkovať možno naozaj o všetkom?

Všetko je vecou premysleného prístupu. Ak v priebehu prvých pár minút ukážete, že ste vtipný a zároveň ľudská bytosť, ktorá tiež cíti, a že na všetko sa pozeráte nie cez optiku politika, publikum vás prijme. A ja mám ľudský pohľad. Hovorím o veciach ako fundamentalizmus, Taliban, prečo ľudia nenávidia Ameriku a to sú všeobecné fenomény, nie politické. Nikoho neurážam.

Komédia o tragédii. Ako ju začínate?

Prídem na javisko a poviem: „Som tak veľmi unavený, tie letecké skúšky na Boeningoch sú fakt vyčerpávajúce..."

Kde ste boli 11. septembra 2001?

V Londýne. Mal som skúšku na televíznu šou a niekto mi vtedy povedal. „Omid, prečo neurobíš scénku o terorizme?" A ja vravím: „Aký je na to rozpočet?" V tej chvíli k nám prišiel producent a oznámil, že dve lietadlá narazili do dvojičiek. Všetci sme sa na neho pozreli a spýtali sme sa: „A ako ten vtip pokračuje?" Producent: „To nie je vtip. Oni narazili naozaj." Ja vravím: „To by bola ťažká scénka, musel by to byť veľký rozpočet." Nebrali sme ho vážne. Potom priniesol televízor a nám padli sánky.

Nemali ste so svojím pôvodom po tomto dátume problémy?

Kdeže! Iba jednu zábavnú príhodu s Whoopi Goldbergovou. Robili sme spolu seriál s názvom Whoopi a keď sme sa prvýkrát stretli, spýtala sa ma: „Ste moslim?" Ja som povedal: „Nie, som baháj." A ona na to: „Vďakabohu."

Boli vo Veľkej Británii, kde ste sa narodili v polovici 80. rokov, herecké príležitosti pre cudzincov?

Vôbec nie. Hlásil som sa pravidelne na šestnásť divadelných škôl a pravidelne ma odmietali. Stále mi opakovali: „Prosím ťa, čo už len ty chceš hrať? Jediná úloha, ktorú ti vo filme dajú, bude strážca v obchodíku a ty budeš naháňať chlapca, ktorý niečo ukradne." A tak aj bolo! Spočiatku som dostával iba niekoľkosekundové úlohy pokútnych Arabov. V jednom z tých filmov som hral v scéne, kde ma odvádzajú na popravisko a ja kričím: „Ja som to neukradol!"

To podceňovanie vás muselo zožierať, nie?

Bol som z toho zúfalý. Vnímali ma výlučne ako typ Araba, ktorý je dobrý len na to, aby posluhoval bielym.

Kde sa vo vás vzal optimizmus, že sa dočkáte, keď budete trpezlivý?

Čakanie predstavovalo akýsi duálny proces. Videl som, že jestvuje veľmi dobré divadlo a chcel som byť jeho súčasťou, na druhej strane som poznal aj veľmi zlé divadlo a slabučkú televíziu a kdesi tu som cítil svoju príležitosť: prísť a ukázať svoj vlastný pohľad na vec.

Hrali ste vo filme Notting Hill, ktorý sprítomňuje šancu: bezmenný kníhkupec zažije čosi nevšedné, získa si srdce filmovej superstar. Prišli ste aj vy do osobnejšieho kontaktu s Juliou Robertsovou?

Zabudnite na to! Ak ste nehrali v jednej z hlavných úloh, nebola šanca rozprávať sa s Juliou. Tento film je veľmi dobrým príkladom, aké problémy majú vo filme menšiny. Notting Hill je multikultúrna londýnska štvrť. Keď sme to nakrúcali, vystupovalo tam päť ľudí, ktorí predstavovali rôzne etnické menšiny. Boli tam černosi, ja a Indovia a všetkých z filmu vystrihli. Mne nechali iba päťsekundový záber. Povedali mi, že je to príbeh Julie Robertsovej a Hugha Granta, tak nech je to také belošské. A vystrihli „farebné scény". Ak by ste boli svedkom nakrúcania, videli by ste celkom iný film.

Napriek tomu ste predsa len zažili čosi nevšedné ako Hugh Grant. Dokázali ste sa presadiť v Hollywoode...

Bolo to ťažké, pretože ako človek pochádzajúci z menšiny som musel brať všetko, čo prišlo. Úlohy arabských teroristov, drobných obchodníkov, „šteky" na pár sekúnd... Ale keď sa tam držíte zubami-nechtami, vidia, že si budujete kariéru a že ste sa rozhodli zostať v Hollywoode veľmi dlho. Mne pomohla kariéra so žánrom stand up comedie. Ide o komediálne divadlo jedného herca, s ktorým som vyhral veľa cien. A zaúčinkovala aj dôvera. Myslím si totiž, že veľa komikov nevie v skutočnosti hrať. A ľudia videli, že som síce komik, ale viem aj hrať. Zahrať komédiu pred obecenstvom a nebyť pritom trápny, donútiť ľudí váľať sa od rehotu, to je úplne iná forma umenia. Na Slovensku také čosi nemáte, ale v Amerike a vo Veľkej Británii sa úspešný komediálny herec cení vysoko. Lebo v šoubiznise je to jedna z najťažších vecí.

Aj najvyčerpávajúcejších, nie?

Je to najmä intelektuálne náročné: ak nezaujmete obecenstvo počas prvých desiatich sekúnd, ľudia na vás začnú hulákať. Videl som herca, ktorý bol na pódiu päť sekúnd a ľudia na neho kričali: „Zlezte dolu!" Herec im odpovedal: „Dajte mi šancu..." A ľudia hučali: „Nie ste smiešny, vypadnite odtiaľ!" Ale herec sa ešte nevzdával: „Viete, aký je so mnou problém? Som schizofrenik." Ale obecenstvo bolo nemilosrdné: „Tak vypadnite z javiska obidvaja!" A to všetko sa odohralo v priebehu prvých 25 sekúnd. Je to také gladiátorské. Laik by sa nazdal, že stále iba improvizujete, ale nie je to celkom tak. Na každé vystúpenie si pripravujem skeče, premýšľam o rôznych variantoch vývoja deja a musím byť pripravený reagovať aj na neočakávané výkriky z publika. Raz som robil šou a omylom som rozbil pohár. Vravím: „Tie rumunské šošovky sú také biedne..."

Ste dnes už v pozícii, že môžete rolu aj odmietnuť?

Ešte pred tromi rokmi som odmietal týždenne tri - štyri veci. Stále mi ponúkali tie jednodimenziálne arabské postavy. Snažil som sa im vysvetliť, že ak píšu úlohy pre hercov z menšín, majú ich písať trojdimenzionálne. Ponúkali mi napríklad takúto rolu: „Zahráte Araba, ktorý je nízky a tlstý." A to bolo všetko. Spýtal som sa: „Ale aký je jeho charakter?" A režisér začal kvičať, ako keď počujete značne premodulovaný hlas káčera Donalda: „Allah, Allah!" Povedal mi: „Urobíte iba toto." Poďakoval som sa mu a odišiel. Až neskôr som pochopil, že ak chcem v Hollywoode uspieť, musím mať dobré vzťahy s režisérom a zásobovať ho nápadmi.

V The Guardian pri vašej charakteristike humoristu napísali, že „keby USA namiesto bombardovania Iraku zhadzovali klony Omida Djaliliho, svet by bol oveľa šťastnejší". Vydarený kompliment?

Presný. Lebo keď sa smejete, nemyslíte na zlé veci. Relaxujete. Ste v pohode. Ale pre svet sa dá, dozaista, urobiť aj viac, a to je dôvod, prečo som bahájom.

Spoliehate sa na modlitby, tak ako Richard Gere, aby ste mali silu hrať?

Každý deň sa modlím za to, aby sa nakoniec neukázalo, že neviem hrať. Myslím, že aj s modlitbami by sa malo nakladať umiernene. Netreba nimi stráviť celý deň. Ja viac verím v činy. A modlím sa za mentálnu silu, pretože byť hercom znamená mať veľmi silné emócie. Všetci herci stále zápasia s pocitom, že nie sú dosť dobrí. Nelson Mandela povedal - a myslím, že to platí aj o hercoch: „Náš najväčší strach nepramení ani tak z toho, že by sme to nedokázali, ale z toho, akú obrovskú moc máme v rukách." A v tom je aj dilema hercov - máme obrovskú moc. A tak sa modlím, aby som ju nezneužil...

Film Spy Game ukazuje nemorálnosť špiónov CIA, ktorým ide len o získanie politického cieľa bez ohľadu na spôsob a prostriedky. Ako ste zapadli do tohto projektu s Bradom Pittom?

Hral som bejrútskeho detektíva CIA a bol som hlavným pomocníkom Brada Pitta. Mám rád ten film, hoci nešlo o komerčne úspešný projekt. Musíte však chápať, že pri takýchto filmoch je obrovská ochranka, ktorá hercov odvedie okamžite po skončení nakrúcania. A tak Brad Pitt vám síce povie, že by sa s vami rád rozprával, ale v jeho kontrakte stojí, že v okamihu, keď sa skončí nakrúcanie, odchádza do hotela a tam je zavretý až do ďalšieho nakrúcania.

Vládne medzi hollywoodskymi hercami kastovanie podľa výšky ich príjmov?

Áno, jestvujú takzvané zoznamy A, B,C. Čím viac filmov urobíte, čím ste známejší, tým častejšie sa ľudia zo zoznamu A budú s vami rozprávať. Vy však musíte vedieť, kde je vaše miesto. Aj keď Brad Pitt dostane za film 20 miliónov dolárov, bude sa s vami rozprávať, je totiž veľmi milý človek. No vy musíte byť vnímavý k tomu, čo potrebujú oni. To, že ste sa s ním párkrát rozprávali, ešte neznamená, že ho pozvete do svojho domu a zoznámite ho s manželkou.

S kým sa priatelíte vy?

S režisérom filmu Modigliani - Michaelom Davisom, ktorý býval šéfom škótskeho futbalového klubu Celtic Glasgow, s hercami Andym Garciom, Brendonom Fraiserom...

To sú herci, s ktorými vás spájali spoločné zážitky z nakrúcania. Čo je ešte v pozadí okrem osobných sympatií?

Pre hercov na špici hollywoodskeho rebríčka platí, že čím sú vyššie, tým sú zásadovejší a morálnejší. Pod morálkou mám na mysli spoločenskú inteligenciu. A aby bol človek spoločensky inteligentný, musí mať empatiu, cítiť to, čo cítia ostatní. Čítal som, že skutočnú empatiu má na svete len desať percent ľudí a že väčšina z nich sú práve umelci. Sú dobrými poslucháčmi, nikoho na pľaci nenechávajú čakať, sú zdvorilí, tvoriví, vytvárajú dobrú atmosféru a mentálne stimulujú ostatných. Napríklad taký Redford: pri ňom som sa cítil ako v prítomnosti prezidenta. To, ako rozprával, kvalita konverzácie s ním, to bolo niečo úžasné.

Vo filme Modigliani hráte Picassa a poriadne to tam iskrí rivalitou. Ako ste ju vnímali vy?

Film vznikol vďaka historickému faktu, podľa ktorého bolo Picassovo posledné slovo na smrteľnej posteli: „Modigliani." Všetci sa tomu čudovali, veď Modigliani zomrel dobrých 30 či 40 rokov pred Picassom. Je to celé o ich vzťahu. Picasso stelesňoval zásadu o tvrdej práci: maľuj a zarábaj peniaze, kým Modigliani bol rokenrolový typ, bral drogy, žil život naplno a považoval sa za skutočného umelca, chcel všetko vyskúšať a pretrpieť. A Picasso vravel, že pre umenie netreba trpieť, že stačí maľovať. Bol to vzťah plný lásky i nenávisti. Modigliani mal pocit, že Picasso podľahol komercii, že nebol skutočným umelcom. A Picasso si myslel, že Modigliani sa ničí a príliš sa zaoberá sám sebou. Ich rivalita priniesla veľa otázok o tom, čo znamená byť skutočným umelcom, čo je to vlastne umenie a koľko si preň treba vytrpieť.

Ako divák by ste komu v ich umeleckých sporoch držali palce?

Myslím si, že Modigliani premrhal svoj život aj talent. Aj preto vyhrala pracovná morálka, ktorú si osvojil Picasso. To je niečo, čo je aj mi osobne veľmi blízke. Som za Picassov postoj, verím v tvrdú prácu.

Vďaka postave Picassa ste definitívne potlačili v režiséroch a producentoch snahu obsadzovať vás iba do triviálnych úloh malých a tučných Arabov?

Tá úloha bola pre mňa prelomová. To, že som schudol a vytvoril si meno, spôsobuje, že som sa stal kandidátom na hlavné úlohy. Bolo ťažké vymaniť sa zo stereotypu „menšinového herca", ale vďaka úlohám vo filme Modigliani alebo Casanova sa mi to podarilo. Dôkazom je to, že mi televízia BBC dala moju vlastnú Show Omida Djaliliho.

V sci-fi príbehu Nebeský kapitán a svet zajtrajška ste sa ocitli po boku Laurencea Oliviera. Aké to je hrať v roku 2004 s niekým, kto zomrel v júli 1989?

Je mi ľúto, že som s Laurencom Olivierom v skutočnosti nepracoval, do filmu ho nasadili iba ako hologram. Ale aj tak som bol z nakrúcania očarený, veď išlo o revolučný spôsob tvorby filmu. Všetko vznikalo na modrom a zelenom plátne, film je nabitý špeciálnymi efektmi. Pracovalo na ňom takmer tristo počítačových animátorov.

V deväťdesiatych rokoch ste žili aj na Slovensku, ktoré považujete za dôležitú odrazovú plochu do ďalšej kariéry. Prečo?

Pretože v rámci projektu in-Theatre som spolupracoval s Júliusom Gajdošom a materiál, nápady a herecké grify, ktoré som tam nazbieral, ma vyniesli na vyšší orbit. Lenže vtedy som to ešte nevedel. Až keď som prišiel do Anglicka a začal vyhrávať ceny, uvedomil som si, že to je vďaka môjmu pobytu u vás. Keď sme na Slovensku pripravovali hru Strange Bit of History, robil som to len tak pre vlastné potešenie, a potom som prišiel na festival do Edinburghu a hneď sa na mňa valili ocenenia. Dostal som medzinárodnú Perriérovu cenu, ktorá sa v humoristickej brandži považuje za ekvivalent Oscara. Bol som kasový trhák, normálne tam na divadelné vystúpenia chodí iba zopár ľudí, na mňa však predali 16 500 lístkov, čo je najvyšší počet v histórii festivalu.

Neunavuje vás ešte hľadanie inšpirácie?

Naopak, udržuje ma to pri živote. Preto sa snažím, aby som mal okolo seba priateľov, s ktorými sa mentálne stimulujeme. Nie je totiž jednoduché vytvoriť si rovnováhu medzi osobným a rodinným životom, kariérou a duchovnosťou. Pripadám si ako kúzelník, ktorý točí niekoľko tanierov súčasne, a žiaden z nich nesmie padnúť.