Mali sme šťastie, že rusovlasá Američanka si pred svojím koncertom, ktorý sa uskutočnil minulý piatok v bratislavskej Expo Aréne, našla čas aj pre denník SME. Počas dvadsaťminútového rozhovoru bola TORI AMOS veľmi otvorená a vnímavá a veľmi jej záležalo na tom, aby našla tie správne slová. A zopárkrát sa aj pobavene zasmiala. O tri hodiny neskôr už excelovala v sále so svojím veľkým pianom a trojčlennou skupinou, kde predstavila piesne zo svojho najnovšieho albumu American Doll Posse a pridala k tomu aj svoje najznámejšie piesne.
Trochu som sa zľakol oficiálnemu plagátu k vášmu svetovému turné, na ktorom držíte v rukách Bibliu. Chcete strašiť ľudí?
„Ó, nie. Snažila som sa poukázať na hanbu, ktorú spôsobila táto kniha mnohým ženám tohto sveta, koľko si vďaka nej vytrpeli za svoju sexualitu. V Amerike je veľmi silná extrémna kresťanská pravica, tak som ju chcela konfrontovať práve touto vizuálnou stránkou.“
Hrá náboženstvo vo vašich piesňach veľkú úlohu?
„Ako viete, som dcéra kňaza, takže som v takomto prostredí vyrastala. Čo je na tom dobré a čo zlé? Dobré je, že som pochopila, ako tí ľudia myslia a ako chcú ovládať masy. Nesúhlasím s nimi, ale aspoň tomu rozumiem. A viem aj, ako bojovať proti tejto ideológii. Bez ideológie.“
Mnohí ľudia veria v Boha, ale do kostola nechodia. A vy?
„Tomu rozumiem. Organizované náboženstvo má ďaleko od toho, čo Ježiš učil. Myslím, že keby žil, určite by nechcel byť jeho súčasťou. Okolo nás je veľmi málo ľudí, ktorí sa držia hesla miluj blížneho svojho ako seba samého. Pri organizovanom náboženstve nemôžem nájsť jeho duchovnú stránku.“
Váš nový album American Doll Posse, na ktorom ste vytvorili päť rôznych ženských postáv, ste podľa vlastných slov napísali pomerne ľahko. Znamená to, že sa vám vymýšľa ľahšie, keď skladáte z pohľadu vymyslenej postavy?
„Nepovedala by som, že je to ľahké. Kde ste to čítali?“
V promo-materiáloch k vášmu novému albumu.
„Aha, tak tým neverte, tam sú nezmysly. Bolo to dosť zložité. Napísala som veľa piesní v rôznych štýloch a rozmýšľala nad tým, či vydám viac albumov alebo stvorím jeden s viacerými hlasmi. Nakoniec som sa rozhodla pre to druhé a vymyslela som pre tieto hlasy rôzne duše. Rozhodla som sa použiť starodávnu mytológiu, presnejšie grécku, ktorú ľudia pomerne dobre poznajú. Chcela som, aby jednotlivé postavy boli vytvorené na základe starodávnych komplexných charakterov žien, ktoré ešte nezničil neskorší nástup kresťanstva. Vybrala som sa do predkresťanského obdobia, keď ženy boli matkami bohyňami a keď mali moc. To sa vôbec nezhoduje s myslením pravicovej kresťanskej morálky, ktoré vôbec neuznáva ženy a princíp matky ako bohyne.“
Prečo ste nazvali váš nový album práve American Doll Posse?
„Slovo posse je v súčasnosti veľmi používané v Amerike, hlavne v hip-hopovej kultúre. Je to slangový výraz pre ženu alebo nepriateľa a dokonca znamená aj toho, koho chcete nájsť a chytiť. Páčilo sa mi, že toto slovo má mnoho významov a myslela som, že keď nazvem album American Doll Posse, poukážem na politické postavenie žien v Amerike.“
Nahrávaciu kariéru ste začali začiatkom deväťdesiatych rokov, keď na hudobnom poli všetko vyzeralo nádejne, ale nakoniec aj tak zvíťazila komerčná stránka veci. Čo si myslíte o súčasnej hudbe?“
„Je to ťažké. Aj dnes je veľa dobrých hudobníkov a skladateľov, ale musíte ich nájsť, vybrať sa za nimi, pretože nie sú na očiach. Problém je v tom, že sa hudba robí ako cez kopirák. Je to jedna a tá istá pieseň dokola, za ktorou stojí biznis. Dobré veci treba nájsť, stále sú tu totiž ľudia, ktorí vychádzajú zo starých platní Jimiho Hendrixa, The Doors, Led Zeppelin a raného Davida Bowieho. Nepočuť ich často v rádiách, ale na tie sa dnes nemôžeme spoliehať, treba ísť svojou cestou.“
Podľa biografií ste boli malým klavírnym virtuózom. Prečo ste nezostali pri klasickej hudbe?
„Keď je niekto skladateľ, mal by robiť hudbu rezonujúcu s časom, v ktorom žije. Aj Mozart skladal hudbu, ktorá sa v jeho čase dala označiť za populárnu. Moja hudba má v sebe viac štýlov, ale nemám pocit, že by som robila popmusic, považujem sa za súčasnú skladateľku. Snažím sa robiť silnú hudbu, ktorá by obstála v skúške času, aby sa na ňu o 25 rokov neskôr pozerali ako na hudbu Hendrixa, ktorá je stále vzrušujúca a nikdy nezostarla. Keď Hendrix žil, bol iba jedným z mnohých gitaristov, ktorí pôsobili na scéne, ľudia docenili jeho kvality až dnes.“
Vraj ste študovali architektúru, aby ste poznatky využívali pri skladaní vašich piesní. Znamená to, že aj takýmto spôsobom ste sa chceli vyhnúť klišé v hudbe?
„Pretože som sa chcela vyhnúť tomu, aby som kradla iným melódie. Už sme sa bavili o tom, že mnoho piesní je si veľmi podobných. To preto, že ľudia si navzájom kradnú melódie, ani o tom sami nevedia. Počúvate rádio a hovoríte si – táto pieseň je ako od Lennona a táto zas ako od Joni Mitchellovej. Prečo to robia? Asi preto, že sú leniví alebo si príliš neveria. Ja som mala vždy ambíciu skladať pesničky, ktoré by mali byť zázračné. Niekedy si musíte svoj mozog poriadne namáhať, inokedy to ide samo.“
Ako s tým súvisí architektúra?
„Architektúru som študovala kvôli inšpirácii. Nepočúvam príliš veľa cudzej hudby, skôr si chodím pre inšpiráciu k vizuálnemu umeniu. Vyhľadávam miesta s odlišnými kreatívnymi prostriedkami. Človek si ani nie je poriadne vedomý, čo všetko ovplyvňuje jeho prácu. Preto sa snažím študovať architektúru, ktorá nemá nič spoločné s hudbou, pretože v tomto prípade nemôžete kradnúť inému jeho noty. Poznatky z mimohudobných smerov si potom prekladám do svojho vlastného hudobného jazyka.“
Vy ste nahrali album coververzií Strange Little Girls, kde spievate výhradne piesne napísané mužmi. Chceli ste pochopiť mužské zmýšľanie?
„Tento album vyšiel na začiatku nového tisícročia a v tom čase bolo veľa neprávostí, ktoré sa diali ženám. Je to neuveriteľné, že žijeme v novom tisícročí a napriek tomu je tu stále veľa nenávisti k ženám a homosexuálom zo strany heterosexuálnych mužov, hlavne v Amerike. Moja odpoveď na tieto neprávosti bola zozbierať hudbu sveta mužov a študovať ich piesne, ktoré sú, ako by som to povedala, soundtrackom ich životov. Vybrala som skladby, ktoré počúvajú muži, ale sama by som ich nepočúvala, a nahrala ich z mojej perspektívy. Niektoré ma desili, iné ma zase celkom potešili prekrásnymi myšlienkami, ako pristupovali k ženám. Rozhodla som sa pre tie, ktoré by odzrkadľovali celý svet mužov. Album Strange Little Girls bol odpoveďou na mužské zmýšľanie, ktoré mnohí pre rôzne rušivé vplyvy nechápu.“
Čo sú tie rušivé vplyvy?
„Stáva sa, že ľudia často počúvajú pesničky bez toho, aby rozmýšľali, o čom sú. Napríklad dievčatá tancujú na skladby, ktoré ich v podstate hania a ony o tom nevedia. Nikdy som nebola za cenzúru, ale predsa by sme mali vedieť, o čo ide, a hľadať odpovede. Ale ľudia sa často správajú tak, ako by sa ich to vôbec netýkalo. Preto som chcela, aby počuli tie piesne zo ženskej perspektívy. Aby vedeli, ako sa napríklad cítila žena v skladbe Bonnie and Clyde, predtým ako ju policajti zavraždili.“
Ako vlastne skladáte piesne?
„Piesne ma navštevujú, žijú okolo mňa. Keď mi poviete, aby som za dvadsať minút napísala skladbu, dokážem to a nezáleží na tom, či bude dobrá alebo zlá. Ale o to nejde, rada si počkám na skutočnú inšpiráciu. Niekto tomu hovorí podvedomie, ale ja si to vysvetľujem tým, že ma navštevujú rôzne stvorenia zo sveta mimo ľudského vnímania, ktorý je niekde medzi zemou a nebom. Keď prídu, snažím sa zobrať pero, ako najrýchlejšie viem.
Myslíte, že navštevujú len vás? Aj mnohí iní skladatelia spomínajú podobné teórie.
„Ku mne chodia asi preto, že ich počujem a dokážem im odpovedať. To je však len jedna stránka veci. Skladateľstvo nie je len o duchovnom živote, človek musí nad vecami rozmýšľať, mať aj disciplínu a zmysel pre prácu. A hlavne treba byť pripravený. Hovorím tomu čakať na iskru. Niekedy sa stane, že tie stvorenia sa neukážu týždne a ja sa pýtam, kde sú, kam zmizli? A potom sa objavia trikrát za týždeň. Rozumiete?“
FOTO - MICHAL BURZA
