acošsky, a naopak radi rečnia o platoch v súkromnej sfére, ktoré sú mimo ich dosahu.
Zjednodušený pohľad na rast miezd sa tvorí porovnaním s produktivitou práce. Inými slovami, pracovná sila si „zaslúži“, aby jej rast reálnej mzdy sa rovnal rastu produktivity. Napríklad v minulom roku produktivita práce vytvorila priestor pre skoro 6-percentný reálny nárast, zatiaľ čo realita bola len polovičná. Počas minulej vlády len v jednom roku mzdy rástli rýchlejšie ako produktivita. Ak by nárast miezd bol v súlade s produktivitou, Dzurindova vláda by odchádzala s priemernou mzdou o 1500 Sk vyššou, ako bola v roku 2006. A možno aj s inými preferenciami. Aj napriek výraznému poklesu nezamestnanosti sa majitelia kapitálu snažia udržať si lepšiu pozíciu pri mzdových rokovaniach. Zatiaľ sa sťažujú na vyššiu fluktuáciu a nedostatok pracovnej sily. Čoskoro ich však trh donúti, aby zvýšili rast miezd. Tu nie je priestor pre vládu. Vláda paradoxne chce ísť proti mzdám prijímaním mzdového europaktu.
Na druhej strane štát sa naďalej správa macošsky k svojim zamestnancom. Byrokracia je nezaplatená, a preto aj viac skorumpovaná. Učitelia, lekári, sestričky sú naďalej slabo platení. V týchto dôležitých oblastiach minulé ministerstvo financií robilo chybu, že malo pocit štedrosti už pri 3-percentnom reálnom náraste mzdy napriek podstatne lepším číslam ekonomiky. Súčasná vláda je ešte viac dezorientovaná. Po rôznych výdavkoch typu dotácií do poľnohospodárstva sa učitelia naďalej nemôžu tešiť na príliš rýchle dobiehanie v platoch.
Autor: Ján Tóth, predseda Klubu ekonomických analytikov
