o sa nad tým všetkým zamyslieť a uvedomiť si, ako to v skutočnosti bolo a je.
Podobný útok sa odohral na niektorých politikov. Sú v zozname ŠtB, ale nik neanalyzoval, prečo. Kto je troška všímavejší, ľahko zistí, že v zoznamoch je veľa ľudí, ktorí pracovali s utajovanými skutočnosťami, alebo zastávali významnejšie miesto mimo štruktúr komunistickej strany: fyzici, konštruktéri zbraní, cirkevní hodnostári a podobne, ľudia pôsobiaci v zahraničí, ako novinári, pracovníci diplomatických služieb, ľudia, ktorí z rôznych dôvodov do zahraničia chodili a mohla by o nich cudzia rozviedka mať záujem, a tak ďalej. Bez záväzku, že po návrate podajú správu na ZÚ-CO (tzv. zvláštne úlohy - kontaktné pracovisko ŠtB v každom väčšom závode), nebolo možné takýmto ľuďom do zahraničia vycestovať.
Možno budú na vysvetlenie situácie rokov šesťdesiatych zaujímavé moje skúsenosti. Ako mladý inžinier, ktorý okrem STÚ (vtedy SVŠT) mal aj ročnú jadrovú nadstavbu na Karlovej univerzite, som dostal otázku, či nechcem ísť pracovať do atómovej elektrárne. Súrne som potreboval byt, nechcelo sa mi naň čakať 10 - 15 rokov. Ponúkli okamžite aj ten. Kto by odolal? Upozornili ma však, že môj nástup musí najprv schváliť ŠtB, lebo budem v styku s utajovanými skutočnosťami. Preverili ma. Nikoho v zahraničí som nemal a s cudzincami som sa nestýkal - nemal som na to príležitosť, vyhovoval som kritériám.
Po nástupe ďalšia procedúra: na oddelení ZÚ-CO sa podpisoval ďalší papier. Záväzok o dodržiavaní zásad utajenia a o povinnosti nahlásiť každý pokus nepovolanej osoby, ktorá by sa chcela k utajovaným skutočnostiam dostať. Po čase, keď sme začali pracovať aj na prísne tajných veciach zvláštnej dôležitosti (napríklad na výpočtoch produkcie plutónia, na možnosti použiť v reaktore aj ochudobnený urán, na analýzach rôznych možných typov havárií a tak ďalej), vznikol v našej atómke trvalý útvar ŠtB, ktorý obsadil celé jedno poschodie veľkej budovy.
Pracovníci ŠtB nás pravidelne asi raz za týždeň na pracovisku kontaktovali a „spovedali“. Musím ale vyhlásiť, že nemali žiadny záujem o udavačstvo, len o problémy dodržiavania zásad utajenia a s tým súvisiacej pracovnej disciplíny. Vyšetrovali každú nehodu paralelne s kriminalistami najmä z hľadiska možnej sabotáže. Okrem ŠtB bola na atómke aj riadna jednotka uniformovanej bezpečnosti, ktorá nás „strážila“.
Výsledkom tejto činnosti je, že ja aj všetci pracovníci môjho útvaru, ktorí pracovali na uvedených problémoch, sú „agenti“. Som presvedčený, že napríklad aj niektorí fyzici pracujúci jeden čas v Dubne sa takto do zoznamu dostali. Podobne aj dvaja vysokí cirkevní hodnostári.
Názor, že bolo možné stretnutia odmietnuť, je naivný. Pokiaľ niekto mal svoju prácu rád a chcel ju dobre vykonávať, inú možnosť nemal. Nepracovali sme predsa pre komunistickú stranu, ale pre seba a republiku. Stretnutia v takýchto prípadoch nemali s udavačstvom nič spoločného. Musím s radosťou konštatovať, že nikto v mojom útvare sa neznížil k tomu, aby druhého potopil, naopak, keď sa niečo nepríjemného zomlelo, chránili sme druh druha. Netvrdím, že to bolo všade tak. Určite sa našli aj udavači. Súčasný stav mi však pripomína honbu na bosorákov.
Autor: Ivan Paulička
