informácií.
Asi pred mesiacom som bol aj ja v teréne so siahodlhým dotazníkom, ktorý obsahoval vyše 150 všakovakých otázok. Vyberal som respondentov podľa presne určenej kvóty do reprezentatívneho výskumu. O slovenskom respondentovi som tak získal niekoľko základných informácií.
Obyčajný slovenský respondent je bežný človek, ktorý sa spravidla na žiadnom výskume nikdy nezúčastňoval. Jeho odpovede sú obvykle úplne spontánne. Ak na niečo nepozná odpoveď (a takých otázok je tam od 50 do 90 percent), tak zásadne nevolí možnosť neviem, ale vyberie si nejaký konkrétnejší variant, aby nevyzeral trápne alebo nevzdelane.
V našom výskume bola aj otázka, kde mal dotyčný vymenovať tri najvýznamnejšie osobnosti zo slovenskej minulosti a tri zo súčasnosti.
Tieto dve otázky som absolvoval so 45 ľuďmi. Väčšinou z nich boli úplne vedľa: „Čo ja viem, ehm, nooo, pomôžte mi, preskočme to!“ Z polovice z nich som nedostal ani jednu významnú osobnosť. Druhá polovica sa osmelila a predsa len niečo zo seba vycedila. Bol som však celkom prekvapený, keď sa opakovali len určité mená: Masaryk, Štefánik, dokonca Hollý. Dlho som rozmýšľal, prečo práve oni, čo je na nich také významné, že sú takí všeobecne populárni. Až potom som si v tom meste všimol nápis na hlavnej triede: Štefánikova ulica. Neďaleko bola Masarykova a Hollého.
Rýchlo som pochopil, že základná vedomosť o týchto troch chlapíkoch u mojich respondentov bude, že je po nich pomenovaná dôležitá ulica v meste, preto sú asi významnými. V ďalšom meste sa prirodzene vyskytovala trojica iných chlapíkov, ktorí boli napísaní na rohoch niektorých ulíc.
Pokiaľ išlo o osobnosti súčasnosti, často sa opakovali Fico, Mečiar, Slota. Ale to ja som už pochopil, že je to u nich tak ako s ulicami. Mihnú sa každý večer o siedmej na Markíze, pár veľkých gest, zažiari ich funkcia a hneď si ich náš milý respondent pomýli s významnou osobnosťou.
Nuž čo na tom. Tí respondenti boli v skutočnosti fajn ľudia. Dokonca ma pozvali na kávu, či k sebe domov a ponúkali mi jedlo a tak podobne. Boli skvelí a srdeční, len by som určite neveril tomu, že úplne rozumejú slovu dôveryhodnosť.
Pred skúsenosťou z terénu som tieto výskumy sledoval a veril v ich štatistickú presnosť. Oni aj presné sú. Len dnes už viem, že respondenti nie vždy chápu, o čo v tých výskumoch ide a čo to vlastne od nich chceme. Stavím sa, že väčšina z nich ešte poriadne nerozmýšľala nad tým, komu z politikov najviac veria.
Výskum, ktorý zverejnil štatistický úrad, vôbec nehovorí o dôveryhodnosti, ale o popularite. Rovno sa ich mohli spýtať, vymenujte troch slovenských politikov a vyšli by im skoro totožné čísla.
Ľudia majú problém vôbec si spomenúť na mená nejakých troch politikov a nie ešte hneď vysoliť, kto z nich je pre nich hodný dôvery. Mimochodom, medzi tými významnými osobnosťami v tom našom výskume dominoval aj Rytmus, Dara Rolins a Vilo Rozboril. No čo? Nevymeníme ich radšej za Fica, Mečiara a Slotu?
Autor: Tomáš Snop
