permanentne aktívny bojový front, na ktorom si obe strany vyberajú vlastné strategické ciele. Veľmi podobný tomu, ktorý pred rokom v máji vyhasol na izraelsko-libanonských hraniciach.
Jedna nočná mora strieda druhú
Prítomnosť perfektne vyzbrojenej izraelskej armády na juhu libanonského územia zabránila stratám na životoch na druhej strane hraníc. Židovský štát však za to zaplatil tým, že sa ponoril do nekonečného konfliktu s milíciami Hizballáhu. Táto nočná mora trvala dvadsať rokov. Na podobnú nočnú moru bez konca sa mení izraelsko-palestínsky konflikt – zvlášť v posledných dňoch, odkedy sa spustila nekonečná reťaz „útokov a protiútokov“. Palestínski ozbrojenci môžu viesť útoky z pomerne jednoduchých zbraní, ako sú mínomety, z ľubovoľného miesta v ľubovoľnom čase a vzhľadom na to, že sú palestínske a židovské sídla navzájom poprepájané, môžu spôsobiť veľké škody. Na úplnú elimináciu týchto útokov - a tak to bolo aj v južnom Libanone - by Izrael musel použiť takú masívnu vojenskú silu, ktorá by mu mohla priniesť nálepku vojnových zločinov.
Rakety najskôr ako výstraha
Obraz palestínskej intifády sa doteraz viazal viac-menej k demonštráciám, počas ktorých sa takmer vždy hádzali kamene a zápalné bomby a niekedy sa strieľalo a zomierali ľudia. Do centra konfliktu sa teraz dostávajú bojové helikoptéry a mínomety. Izraelčania bombardovali z helikoptér ciele v Gaze po prvý raz 2. októbra a potom ešte niekoľkokrát. Útoky mali spočiatku za vlády premiéra Ehuda Baraka hlavne symbolický a výstražný význam. Zvlášť pamätné bolo zbombardovanie policajnej stanice v Ramalláhu, kde v ten istý deň dav zlynčoval dvoch izraelských vojakov. Každý jeden útok však bol „udalosťou“ a vláda Ehuda Baraka sa snažila tento nástroj vhodne dávkovať, vždy po nejakom palestínskom ozbrojenom incidente, a zároveň sa nenechať vyprovokovať.
Palestínsky cieľ: osady
Palestínčania použili mínomety po prvý raz 30. januára proti židovskej osade Necarim v pásme Gazy. Od minulého týždňa nasledovali po sebe útoky na Acmonu, Nahal Oz, Netiv Hassana a ďalšie miesta. Teda proti cieľom, ktoré sú pre Palestínčanov hlavnou príčinou konfliktu: židovským osadám na palestínskom území. Po nich nasledovala zakaždým izraelská reakcia proti tým, ktorí sú podľa izraelských predstaviteľov za násilie zodpovední: palestínskej polícii, ochranke Force 17 palestínskeho prezidenta a hnutiu Fatah. Útoky postupne strácajú charakter výstrahy a menia sa na „elimináciu bášt nepriateľa“.
Predchádzajúca palestínska intifáda trvala osem rokov. Tá druhá sa v povedomí svetovej verejnosti pomaly mení na každodennú sériu nudných správ o tom, kde sa strieľalo a koľko bolo obetí.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
