slúžil najvyšší rešpekt a jeho miesto kráľa tenorsaxofónu pravdepodobne ešte veľmi dlho zostane neobsadené.
Keď 13. januára zomrel na leukémiu Michael Brecker vo veku 57 rokov, nebol to len jeden z radu skvelých džezmenov, ktorých heslo v encyklopédii sa z ničoho nič uzavrelo. Brecker bol naozaj výnimočný hráč, ktorý ovplyvnil generácie saxofonistov. Tým si vyslúžil najvyšší rešpekt a jeho miesto kráľa tenorsaxofónu pravdepodobne ešte veľmi dlho zostane neobsadené.
„Okrem lásky jeho rodiny a priateľov ho pri živote držala aj práca na poslednom projekte, ktorý bude ďalším hudobným klenotom,“ povedal bezprostredne po jeho smrti priateľ a manažér Daryll Pitt. Album držíme v ruke a jeho obal tvorí len modrá štruktúra. Keby Brecker žil, povedal by som, že je nudný. Je to však farba neba.
Keď Beethoven ohluchol, počuli sme to v tónoch, ktoré napísal. Aj o Smetanovom vzťahu k rodnej hrude, zmáčanej Vltavou, sa čo-to dozvedáme. Ak má niečo na srdci pesničkár, napíše to do textu. Džezové kompozície asi nemôžu rozprávať príbehy. Ale album Pilgrimage (slovná hračka, ktorá jedným slovom vyjadruje niečo ako obraz pútnika) je aj tak sila. V hre Breckera cítime obrovskú chuť žiť a zároveň vedomie, že sa to nemusí podariť. Jeho party sú možno mäkšie, ako sme boli zvyknutí, ale cítiť z nich pokoru. A zároveň poznanie, ku ktorému sa človek dopracuje asketickým ponorom do hudby. Génius John Coltrane, veľký vzor Breckera (mimochodom, tiež zomrel predčasne, vo veku 41 rokov), má v muzikanskom nebi spriaznenú dušu.
Brecker hrá svoje party - aj svoje diabolské „hady“ - tak, akoby dôverne poznal miesto každého jedného tónu, akoby ho videl zo všetkých strán, v detaile i celkovom zábere, akoby jeho miesto dôkladne pripravoval; čo pre nás trvá zlomok sekundy, je v skutočnosti dôkladnou prácou architekta. Možno čas týchto veľkých hráčov je iný ako náš čas a plynie niekoľkonásobne rýchlejšie a preto tí najtalentovanejší, nech je to Mozart, Charlie Parker alebo Jimi Hendrix, zomierajú relatívne mladí, ale to je mladosť podľa pozemských kritérií.
Ktovie, ako to je s tým časom, ale isté je, že Michael Brecker bol jeden z najväčších hudobníkov vôbec a najväčšími muzikantmi sa obklopil aj na svojom poslednom albume. Zhodou okolností je to takmer totožná zostava, aká nahrala jeho sólový debut Michael Brecker (1986). Na gitare hrá Pat Metheny, na bicích Jack DeJohnette, na klavíri Herbie Hancock (ktorý si album „pol na pol“ rozdelil s Bradom Mehldauom) a kontrabas nahral John Patitucci. Spoluproducentom a spoluaranžérom je Gil Goldstein.
„Mike ma fakt inšpiruje. Je veľmi vynaliezavý a tvorivý, inteligentný a zručný. Akoby bol bezodnou studnicou nápadov a reaguje na všetko, čo mu ponúknem,“ povedal o Breckerovi Herbie Hancock a na albume Pilgrimage takto reaguje každý na každého. Je to absolutórium empatie, či ide o rýchle veci s komplikovanými rytmickými štruktúrami, typické breckerovské balady, alebo vplyvy world music.
„Mikeova ľudskosť a duša sa výrazne pretavila aj do jeho hudby. Napriek tomu, že je technicky ohromujúca, je vždy srdečná a oduševnená, čo vôbec nie je ľahké vykúzliť,“ povedal o svojom priateľovi gitarista Mike Stern. Toto bez zvyšku platí o labutej piesni Michaela Breckera. Albume brilantnom, ale aj dojímavom a naplnenom životnou silou. A zároveň jedným z dôkazov, že jazz ešte žije, aj keď jeden z jeho kráľov je už po smrti.
Michael Brecker Pilgrimage * Wa Records / Universal * 2007
