Jedinou presnou definíciou javu alebo pojmu sú jeho vlastné dejiny. Touto vetou uzavrel Miloš Janoušek analýzu toho, čo je alebo nie je folk, keď predtým dôkladnou prechádzkou terminologickým chaosom potvrdil nemožnosť jeho jednoznačnej definície (hoci jeho sympatie k názorom, že folk „nie je hudba, ale komunita“ a že „neoslovuje dav, ale každého človeka osobitne“, sú citeľné).
Povery a omyly
V rámci toho bravúrnym spôsobom vyvrátil aj mnohé povery a omyly, sprevádzajúce tento, ako sa ukazuje, delikátny žáner. Najskôr zbavil fanúšika ilúzie, že folker musí byť vždy len ten človek s gitarou, automaticky a programovo proti niečomu protestujúci a striktne vymedzený proti strednému prúdu popmusic, vzápätí však pohladil čitateľovu šokovanú dušu vyvrátením ďalšieho bludu, že folkeri sú mizerní muzikanti, aby ho nakoniec ubezpečil, že folk zďaleka nie je len jeden druh hudby a už vôbec nie je menšinovým žánrom, ktorý nikoho nezaujíma.
Inak, toto posledné tvrdenie radi používajú mnohí z tých, čo rozhodujú o poskytovaní priestoru pre folk v rádiách a televíziách argumentujúc, že folkerov aj tak nikto nepozná. „Neklamú,“ sarkasticky dodáva Janoušek v duchu Hlavy XXII, „lebo ich v rádiách a televíziách nevysielajú“. (Odbočka - toto nie je zanedbateľný moment knihy, nezabúdajme, že sa volá Folk na Slovensku.)
Zelená lúka nie je klišé
Tá citovaná veta z úvodu spoľahlivo vedie Janouška a jeho čitateľov príbehom slovenského folku, ktorý sa začal formovať v šesťdesiatych rokoch bez akýchkoľvek tradícií. Na zelenej lúke, vraví klišé, ktoré sa však, špeciálne pri písaní o folku, charakterizovanom práve originálnym jazykom, akosi nepatrí používať.
Ale omyl, nijaké klišé, veď jeden z prvých bardov tohto žánru je pre pamätníkov spätý (a dobovou fotografiou v knihe potvrdený) aj prezentáciou svojej tvorby na idylických pastvinách.
Faktom však je, že slovenskí folkoví či pesničkárski priekopníci si svoje vlastné cesty, jazyk, témy a výrazové prostriedky museli hľadať sami, kým ich českí kolegovia nadväzovali na bohaté tradície trampskej piesne či mestského, najmä pražského folklóru.
Nasledujúce desaťročia už Janoušek (napriek tomu, že kniha je kolektívnym dielom, on je jej kľúčovým autorom) opisuje nielen ako znalec historických faktov a hlbokej teórie, ale aj ako aktívny špičkový účastník folkového diania. Pripomína tiež sociálnu a spoločenskú rovinu folku v časoch normalizácie a s tým spojené všemožné tvorivé, organizačné i osobné peripetie.
Ostrovy pozitívnej deviácie
Pesničkári patrili k „ostrovom pozitívnej deviácie“, poskytujúcim poslucháčom aspoň načas vychutnávanie si vlastnej vnútornej slobody. Ako im povedal spisovateľ Dušan Mitana, „my sme chodili na vás, lebo ste spievali a rozprávali o veciach, o ktorých sme my už nemohli písať“.
K rozprávaniu o slovenskom folku, pokračujúcemu revolučnými dňami novembra 1989 až po súčasnosť patria aj informácie o festivaloch, prehliadkach, klubových aktivitách a neodmysliteľných nadšencoch okolo, bez ktorých by folk sotva prežil, ďalej „niekoľko slov o slovách“ s aspoň skromnými ukážkami textov a ďalšie štúdie.
Paralelné životy
Druhú polovicu knihy tvorí prekvapujúco bohatý dokumentačný materiál - diskografia, slovník súvisiacich pojmov, literatúra, register a hlavne poctivo spracované (bez snahy navodzovať zdanie nejakého rebríčka best of) profily vyše stovky skupín, združení a sólistov.
Väčšina z nich žije paralelným životom - nie sú hudobnými profesionálmi a živia sa občianskym povolaním, pričom na svoj pesničkársky koníček neraz aj finančne doplácajú.
K tradičnému „svetovému“ modelu folkera ako skladateľa, textára a interpreta v jednej osobe sa na Slovensku z prostej nevyhnutnosti neraz pridružuje aj funkcia manažéra i vydavateľa.
A v Janouškovom prípade aj úloha publicistu, ktorý dokazuje svoju schopnosť zaujať čitateľa. Vďaka nemu (a jeho tímu) je tristostranová publikácia symbiózou nielen neoceniteľnej priekopníckej encyklopédie, ale aj zasväteného pútavého čítania.
V duchu svojho prospešného spochybňovania tradovaných omylov tak tentoraz vyvrátil aj ten (inak nie celkom nepravdivý), že pesničkár myslí viac na to, čo chce vyjadriť, než na spôsob, ako to dosiahnuť.
Miloš Janoušek, Hana Daubnerová, Juraj Drobný & kolektív: Folk na Slovensku
Súčasťou knihy je cédečko s 28 pesničkami
Hudobné centrum. Bratislava
