S pocitom zadosťučinenia píšem týchto pár slov na uvedenie knižky s divadelnými hrami divadla Skrat, v ktorom jadro tvoria niekoľkí niekdajší stokári, v čase, keď sa slovenská kultúra ako taká ocitá v tieni bánk a zároveň médium peňazí vyprofilovalo, čo je trendové a požadované, a čo nie.
Budova Stoky je zbúraná (na archívnej snímke odvážanie rekvizít z divadla). Bratislavská urbanistika dala prednosť vyšším cieľom. Takto melioratívne to možno vyjadriť, keď sa nechce na plné ústa povedať, že niečo je zbytočné, lebo…
Lebo napokon práve v čase búračky sa u nás predsa otvorilo velikánske divadlo, aké široko-ďaleko len tak ľahko nenájdete. Ba i stavalo sa dlho, celých ježišovských tridsať rokov!
Pokonsolidačný proces vtedy potreboval megalomanský priestor nielen pre Alexandrovcov, ale aj pre domácich A-parátnikov. Vďakabohu, niečo sa medzitým zmenilo, a tak sa vec skonsolidovala. Prečo by malé Slovensko nemohlo mať veľké divadlo teraz v slobodných časoch?
Ale áno, jedno z najväčších divadiel v slovenských dejinách bolo divadlo Stoka. Pravda, nie v pôdoryse, ale v duchoryse.
Stoka, vznikajúca ešte v časovom úseku padajúcej totality, prerazila do porevolučných čias s novou tvorivou energiou, s víziou novej spoločnosti, s profetizmom nekompromisného zasievania inakosti a nonkonformnosti. Stala sa oltárom, na ktorom sa prinášala obeta čistému umeniu pre umenie, a práve tým, že nemala nijaké politické podložie, stala sa výsostným politikom. Chvíľami na obtiaž aj prominentným politikom, a tak sa zavše v divadle zjavovali aj obťažovatelia. Aj prítomnosť silných mužov bez uniforiem a so psami v 90. rokoch či ústne zastrašovanie svedčia o tom, že toto umelecké teleso malo svoje silné slovo pred verejnosťou.
Pravidlá a to byzantské
Stoka bolo autorské divadlo, autori hrali takpovediac sami seba, tvorili si texty, sami hrali a utvárali celú výpravu predstavenia. Už v začiatkoch pochopili, že účinnejšie sa dá osloviť v malej forme. Kontrast vidieť už v spôsobe zmýšľania o divadle.
Nestrach Stoky bol produktívny, jej život euforický. Ale aj tento zdravý organizmus, pôsobiaci na porevolučných troskách domácej kultúry, mal svoje zraniteľné miesto.
Bol to malý rakovinový zárodok, ktorý ostal v ľuďoch z éry socializmu? Infekt rezidujúci z niekdajších ekonomických vzťahov, či prvok slovenskej sebazničujúcej, masochistickej nátury, ktorá bolesť a zánik oslavuje s pocitom hrdého smútku, až ju nakoniec vyhlási za štátny sviatok? Bolo to sedem bolestí? Nevieme. Uspokojme sa len s tým, že šlo o ľudský faktor.
Tieto riadky píšem počas môjho pobytu v Berlíne. Odtiaľto sa mi zdá pohľad na Stoku ešte trochu leteckejší ako letecký. Dejiny znova neprečítaš ako deje. Sú len deje a ich dejiny, ktoré musia byť stručné. Čo však nemôžem obísť, je porovnanie.
Berlínčania majú takisto svoje porevolučné krčmy, kluby, divadlá ako my, len tu v Berlíne nič nezaniká. Možno preto, že štát im viac prispieval, že nemecká kultúra má za sebou dlhodobú tradíciu so zmyslom pre pluralitu, ale aj preto, že Berlínčania si postavili najprv presné pravidlá - racionálne a hlavne záväzné. Nebudujú byzantsky šibnutú sektu, ale poriadok. Len zase to byzantské na umení je to najpôvabnejšie…
Útlak priestoru
Po decéniu činnosti sa Stoka postupne začína rozpadať z inštitucionálnej stránky. Daktorí členovia úplne odišli, iní sa pokúšali pokračovať. Tak vznikali dlhšie či kratšie trvajúce divadlá či pokusy o divadlo.
Po roku 2000 kontinuálne pokračoval v činnosti Ľubo Burgr (spolu so Zuzanou Piussi a pridal sa Dušan Vicen z Disku) v Združení pre súčasnú operu - voľné zoskupenie (predstavenia Hrádza, Čo bude zajtra, Okná, brehy pozostalosti a ojedinelý projekt štyroch pôvodných súčasných opier) s pokusom o založenie divadla K54 v tuneli blízko hlavnej železničnej stanice. Malo iba otvorenie (a príslušný program) v jeden sychravý jesenný podvečer, ale nikdy viac nič nehralo, lebo jeho priestorom bol skutočný tunel pod železničnou traťou, nič viac. V inej skupine niekdajších stokárov (Inge Hrubaničová, Vlado Zboroň) vznikalo tri roky jedno divadelno-filmové predstavenie Nymfomani a nímandi uvádzané roku 2004 pod hlavičkou Svojpomocné umelecké družstvo. Nápadom Dušana Vicena sa v rokoch 2003-2004 vytvoril divadelný projekt J10. Tu vznikla inscenácia Stredná Európa ťa miluje. Predstavenie malo premiéru v pivnici na Jelenej ulici číslo 10, v stiesnených bizarných podmienkach.
V roku 2004 vzniklo divadlo SkRAT so starými stokármi a s novými členmi. V čase akéhosi znovuzjednotenia mal za sebou už viaceré úspešné predstavenia, ktoré sa hrali v priestoroch niekdajšieho Českého centra či V-klubu. V aktivite tu vynikal najmä Ľubo Burgr. Vznikla hra Morča a v roku 2005 pribudla z pivnice prevezená hra Stredná Európa ťa miluje. Nasledovali hry Paranoja, Umri, skap a zdochni!, Nemusím veľa, stačí dobre a Smutný život Ivana T.
Všetky hry spája autorská (kolektívna) tvorivá metóda, hoci v princípe je možné text scenára odstupňovať na repliky jednotlivcov. Mená postáv sú totožné s menami hercov.
Vidieť aj čítať
Veľká devíza tohto umenia je v jazyku. V dialógoch sa odráža verná hovorená reč s tým najjemnejším zmyslom pre intonáciu, melódiu vety a pre jej stavbu. Nie nezvyčajný je šokový princíp reči, pri ktorom divák môže počuť bez akéhokoľvek očakávania dno jazykovej vulgarity, ale aj hravú nežnosť.
Irónia, kritický šľah, striedanie i zamieňanie princípu vysokého s princípom nízkeho, odkrývanie tabu, estetické vyjadrenie inakosti, prostá narácia najjednoduchších vecí - to sú charakteristiky divadelných predstavení Skratu. Treba ich predovšetkým vidieť ako syntetické umenie. Ak nemožno, aspoň čítať.
Autor: Jozef Pavlovič (Autor je filológ a teológ)
