Slovenský scénograf žijúci v Poľsku Boris Kudlička získal na tohtoročnom Pražskom quadriennale Zlatú medailu. Po Ladislavovi Vychodilovi, Jozefovi Cillerovi, Ľudmile Purkyňovej, Helene Bezákovej a Margite Polónyovej sa tak stal šiestym Slovákom oceneným najvyššou individuálnou cenou na tejto najväčšej svetovej scénografickej výstave.
Medzi „striebornými“ medailistami boli v histórii PQ aj Stanislava Vaníčková, Vladimír Suchánek, Štefan Hudák či Tomáš Berka, to svedčí o tradične vysokej úrovni našej scénografie. Ak však nerátame zvláštnu striedbornú medailu, ktorú dostalo Slovensko pred štyrmi rokmi za „nesebeckosť“ pri prezentácii zosnulého scénografa Aleša Votavu, naposledy dostal na tomto vrcholnom fóre Slovák zlatú medailu pred dvadsiatimi rokmi. Ladislav Vychodil.
Úlohu sme splnili
„Chcem veľmi poďakovať Divadelnému ústavu, Ateliéru Choma, realizátorom, ale i bývalej riaditeľke DÚ Silvii Hroncovej, ktorá bola pri zrode tejto myšlienky. Dostal som šancu prezentovať sa na PQ. Bolo ťažké vyberať, na Slovensku vzniklo za posledné štyri roky veľa zaujímavých realizácií. Verím ale, že sme svoju úlohu splnili,“ vyjadril sa Kudlička po tom, čo sa dozvedel o ocenení. Tento tridsaťpäťročný výtvarník sa teší, že medzi SND a varšavskou Národnou operu je predbežne dohodnutá spolupráca na Gluckovej opere Orfeus a Eurydika.
Kudličkove návrhy boli inštalované v rámci čiernych sklenených plôch, animované a doplné hudbou. Škoda, že sprievodné texty neboli ideálne preložené ani redakčne upravené. Súčasťou expozície bola aj Kudličkova nedávna spolupráca so SND na balete Rasputin.
Každý inak
Jednotlivé expozície z 53 krajín sveta volili veľmi rôzne prístupy. Taliani i Francúzi na PQ absentovali, Slovinci postavili doprostred plochy kuchynský stôl, na ktorom sme si mohli popozerať zopár scénických návrhov.
Maďarský koncept bol založený na interaktivite, s divadlom mal spoločné azda len to, že na ňom participovali traja scénografi. Podujali sa preskúmať, ako vnímame vlastnú kultúru, aké bariéry bránia tomu, aby sa maďarská klasika ako Molnárov Liliom hrala hoci aj v Bagdade. Návštevníci prechádzali procedúrami ako pri colných kontrolách, museli sa fotiť, nechávať odtlačky prstov, ale nakoniec sa aj tak nikto nikam nedostal. „Rejected,“ odpovedali štandardne úradníci.
Aj lotyšská národná sekcia sa prezentovala svojimi úspešnými svetobežníkmi. Dvorná scénografka režiséra Alvisa Hermanisa, Monika Pormale, ukázala aj svoje zahraničné produkcie. Je však pravda, že jej zberateľská scénická poetika má intímny vzťah k reálnemu životu v Rige.
Do expozície Ruska, ktorá získala najvyššie ocenenie Zlatú Trigu, sa išlo v pripravených gumákoch. Všetko v nej zatekalo a plesnelo. Témou bol Náš Čechov: Dvadsať rokov po.
Holandská pocta Čápovi¶
So sympatickým konceptom prišli Holanďania. Namiesto hľadania odlišností chceli ukázať to, čo ich s inými krajinami spája. V rámci pátrania po „duši“ scénografa sa na vonkajšej strane ich pavilónu objavila aj pocta nášmu Vladimírovi Čápovi. Tí, čo nedávno zosnulého výtvarníka poznali z rôznych podujatí či z konkrétnej spolupráce, ako režisér Jan–Willem van den Bosch, napísali do pamätníčka s jeho fotkou, čo pre nich znamenal. Krásne.
VŠMU improvizovala
Slovenska sa týkal ešte jeden, menej dojímavý pohľad. Študenti VŠMU sa síce prezentovali v rámci spoločných tematických projektov Scénofestu, samostatná kója, ktorú dostala naša škola na svoju prezentáciu, ale zostala vďaka akémusi nedorozumeniu prázdna.
V poslednej chvíli sa situácia zachraňovala improvizáciou, meno školy však radšej ani neuviedli. Paradoxne, scénografickú katedru VŠMU vedie trojnásobný víťaz z PQ Jozef Ciller. Pritom celkovo boli študentské prezentácie v mnohom tvorivejšie ako tie v národných sekciách. Verme, že o štyri roky bude niekomu záležať na lepšej prezentácii školy na tomto vrcholnom fóre. Aby naši talentovaní študenti mali chuť na Slovensku aj zostať.
Autor: Praha
