cie, ktorý navrhol Pavol Choma.
Radosť kazí jediné. Ocenený bol slovenský tvorivý potenciál, nie slovenská divadelná realita. Kudlička by len ťažko dosiahol takú úroveň svojich divadelných realizácií, keby bol zostal doma.
Nielen pre náročnosť ním navrhovaných technológií či rozpočtov, ktoré mal k dispozícii vo Varšave, Frankfurte či Washingtone. Aj preto, že u nás stále nie je až taký veľký dopyt po „úchvatných obrazoch“.
„Nemali by sme interpretovať operu inak, ako bola napísaná,“ znie motto väčšiny publikovaných rozhovorov s opernými spevákmi. Ani naši špičkoví, rozcestovaní interpreti nechápu, ako môže niekto z tzv. „umeleckých dôvodov“ prerábať operné diela.
Dona Giovanniho umiestnil Kudlička do štruktúry optických káblov, Bohému do súčasného baru. Pripúšťa, že je to vždy veľký boj s príbehom, ale inak by radšej operu vôbec nerobil. „Ak má byť opera aktuálna, musí byť v súlade s tým, čím žijeme,“ povedal v rozhovore.
Len minulý týždeň si režisér Martin Bendik vypočul „bú“ na svojej premiére Trubadúra v SND. Nech už narobil „chýb“ pri aktualizácii libreta, koľko chcel, vizuálna pôsobivosť niektorých obrazov tejto produkcie sa nedá poprieť. Jej scénograf Juraj Fábry odklial novostavbu, ukázal nám, ako impozantne sa dá s veľkou scénou nového národného divadla narábať.
Podobné „extrémy“ však u nás nemáme radi. Nielen v Opere SND to pod povrchom vrie. Ak si však v tejto práve prebiehajúcej zákopovej vojne neustrážime možnosť myslieť a vidieť aj inak, zostane Slovensko len jednou malou provinciou.
