Dnes má zvláštny cveng slovo rekonštrukcia. Kto nerekonštruuje, nezatepľuje, nevymieňa okná, alebo aspoň podlahy, akoby ani nebol. A tak, všade kam sa pozriete, povaľujú sa kúsky tvrdeného polystyrénu, čaty opálených stavebných robotníkov veselo pokrikujú na okoloidúce dievčatá z vratkých montážnych plošín a fasády domov sa prezliekajú do nových žiarivých farieb.

Na jednej strane je to pochopiteľné - veľká časť národa býva v dosluhujúcich socialistických panelákoch a tie veru obnovu potrebujú. Niektorí ľudia však majú o rekonštruovaní veľmi revolučné predstavy: keď rekonštrukcia, tak z gruntu! Takto sa rozhodol majiteľ staršieho vidieckeho domčeka (nazvime ho Edo) a strhol všetko okrem fasády. Za slepými oknami v starých múroch postavil absolútne čudo a obklopil ho dvojmetrovým plotom. Teraz nový škaredý dom kysne v tichej uličke a nikto v ňom nebýva. Len citrónovo žlté múry sa týčia k oblohe ako príšera z inej dimenzie.

Edo nepochopil význam slova rekonštruovať, ale zdá sa, že to vôbec nepotrebuje. Napreduje úspešne ďalej a zlé jazyky hovoria, že "obnovuje" aj v iných dedinách a mestečkách. Jeho sebavedomie rastie priamo úmerne počtu nových priateľov v golfovom klube a môžeme iba dúfať, že sa mu minú peniaze a chuť do práce skôr, ako úplne zamorí krajinu perlami svojich rekonštrukčných ambícií.

Ale ľudia vždy túžili zlepšiť svoj život a v každom z nás sa skrýva zrejme kúsok Eda. A tak sa nám niekedy podarí vyliať s vaničkou aj dieťa.

Tak to bolo napríklad aj v polovici minulého storočia, keď na tradičné usporiadanie hodnôt zaútočil bakelit. Ľudia horúčkovito vyhadzovali staré mosadzné kľučky z dverí a okien, aby si mohli namontovať nové, umelohmotné. O štyridsať rokov na to, keď sa im umelá hmota polámala (a v obchodoch začal frčať najnovší hit: "akože mosadzné" nevkusne patinované kovania a kľučky) - si mohli začať trieskať hlavu o múr.