Nadriadení nám neustále vštepujú, že ku každému klientovi máme pristupovať s porozumením a hlavne so srdcom, takže presne tak som pristúpila aj ja k Mikimu, napriek tomu, že smrdel do okruhu troch metrov a vyzeral nevábne. Usmieval sa na mňa svojimi dvoma zubami pripomínajúcimi klieštiky sprievodcu a snažil sa mi vysvetliť, čo potrebuje.
Na Mikiho som narazila len tak náhodou. Našla som ho zmätene postávať na chodbe nášho úradu, neďaleko mojej kancelárie. V tvári mal výraz človeka, ktorý sa úplne stratil. Nadriadení nám neustále vštepujú, že ku každému klientovi máme pristupovať s porozumením a hlavne so srdcom, takže presne tak som pristúpila aj ja k Mikimu, napriek tomu, že smrdel do okruhu troch metrov a vyzeral nevábne. Usmieval sa na mňa svojimi dvoma zubami pripomínajúcimi klieštiky sprievodcu a snažil sa mi vysvetliť, čo potrebuje.
Mám syna
Miki vyrastal v detskom domove, kam ho spolu s väčšinou jeho súrodencov odviedla „sociálka“, pretože mama Adela nebola práve kandidátkou na titul „Matka roka“. Na internáte v Ladcoch spoznal dievčinu nie veľmi puritánsky založenú, ktorá ho po nejakom čase označila za otca svojho dieťaťa. Miki sa bránil a ani za svet nechcel pripustiť, že otcom je on, pretože kandidátov bolo viac. Dievčina však asi dobre vedela, na koho sa oplatí ukázať prstom, pretože, poviem to rovno, Miki nie je žiadny mysliteľ. Keď ho zavolali na súd a povedali mu, že ak chce otcovstvo ďalej popierať, bude musieť zaplatiť genetickú skúšku, ktorá by ho stála toľko, koľko on vo svojom živote ani pohromade nevidel, dobrovoľne podpísal papier, kde sa k otcovstvu priznal. V tej chvíli sa mu to zdalo ako dobrý nápad.
Chlapča, ktoré ani nenesie Mikiho priezvisko, matka „šupla“ do ústavu. Výživné od neho nikto nechcel – bol predsa sociálny prípad. Miki sa totiž po skončení školy a dosiahnutí plnoletosti musel vrátiť do rodného mesta. Lenže mama si už zvykla, že v byte bez detí má viac miesta, a tak Miki zostal na ulici. Jeho domovom je už dlhodobo ubytovňa, či vlastne nocľaháreň na okraji mesta.
De facto je Miki bezdomovec, dlhodobo nezamestnaný, evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, poberateľ dávky v hmotnej núdzi v sume 1700 korún. Miki má 31 rokov, 165 cm, 45 kilogramov, dva zuby a súdom určené povinné minimálne výživné v sume 681 korún mesačne na chlapca, ktorého nikdy nevidel.
Hľadáme prácu
Skúsim Mikimu pomôcť vyhrabať sa z dna a nájsť ´mu prácu. Kolegyňa vyžiadala zo školy v Ladcoch kópiu jeho výučného listu. Ako druhé prišlo na rad oblečenie. Miki totiž chodil neskutočne doobliekaný, špinavý a zodratý. Obvolala som pár kamarátov a oni mi do dvoch dní prisľúbili zariadiť malý šatník pre bezdomovca.
Raz prišiel Miki celý rozžiarený. Pani z úradu práce rozdávala farebné letáčiky, na ktorých boli fotky výrobných liniek, ale hlavne zábery dvojposteľových izieb na ubytovni, kde príslušná agentúra ubytúva dohodených zamestnancov. „Pozrite, pozrite, sem by som chcel ísť. Tá pani mi dala aj leták, aj telefónne číslo.“
A tak sme zorganizovali stretnutie s paňou z agentúry. V telefóne bola milá a ochotná. Potvrdila, že naozaj hľadajú dosť veľký počet ľudí do výroby, netreba spĺňať žiadne kvalifikačné predpoklady, ide o jednoduchú manuálnu prácu na linke. Bola rada, že sme sa jej ozvali, bola ochotná stretnúť sa s Mikim osobne. Mikiho som zaprisahávala, aby prišiel ku mne do kancelárie presne, umytý a patrične zaodetý. Prišiel v 20– minútovom predstihu a ako prejav vďaky mi priniesol farebné guľôčkové žuvačky. Bol hladný, škvŕkalo mu v bruchu a bol zjavne nervózny ako pri výbere na manažérsky post. Ponúkla som mu čokoládovú tyčinku. Nechcel. Vraj si dá vtedy, keď si dám aj ja. Tak som ju teda rozlomila a spoločne sme chrúmali tyčinku, čakajúc na paniu z agentúry. Tá nikdy neprišla.
Miki sa ma snažil utešiť: „Pani sociálka, nič si z toho nerobte, to nie je vaša vina. Ja som to vedel, že nepríde. Ja som už zvyknutý. Len ma štve, že som cestou sem dostal defekt a teraz budem musieť tlačiť.“ Usmieval sa na mňa s jedným zubom od čokolády a potom taký vyfešákovaný odišiel z mojej kancelárie.
Nech vedia, aký som
Miki mal u mňa v počítači štruktúrovaný životopis a univerzálnu žiadosť o univerzálne zamestnanie a napadlo mi, že KIA v Žiline stále hľadá ľudí a ponúka aj ubytovanie. Tak som zavolala. Príjemný mužský hlas mi ochotne opísal pracovné a platobné podmienky a rovnako aj rôzne ponúkané bonusy. Znelo to fajn a Miki bol opäť nadšený. Povedal mi však: „Pani, povedzte mu radšej hneď na začiatku, aký som.“ Zostala som zarazená. „Ehm...nóó... viete...“, začala som neurčito habkať do telefónu... „Pán Š. je Róm. Je to problém?“
V slúchadle ticho. Po chvíli prehovoril príjemný mužský hlas: „Nie, pravdaže, nie. V zásade s tým žiadny problém nemáme. Niekedy sa síce stane, že na ubytovni s nimi nechcú chlapi bývať, ale problém to nie je. Ak je slušný a ochotný pracovať, nevidím v tom absolútne žiadny problém.“ Znelo to povzbudivo. „Pošlite mi jeho základné údaje esemeskou a ja vám dám vedieť, kedy je prijímací deň.“ Super, ďakujem vám. Odoslali sme Mikiho údaje a nikto sa nám nikdy neozval. Štyri pokusy, štyri neúspechy. Štyrikrát spĺňal všetky podmienky na nekvalifikovanú pracovnú silu a štyrikrát sa s ním nikto nestretol. Škoda, mohli aspoň vidieť bezdomovca v značkových handrách.
Čo by som naozaj chcel
Miki sedel zronený na stoličke v mojej kancelárii a počúval CD skupiny Exil, ktoré má už roky, ale nemá CD prehrávač, tak si ho chodí počúvať tam, kde mu dovolia. Zrazu ku mne zdvihol čierne oči, v ktorých sa zaleskli slzy. „Viete čo, pani sociálka? Viete, čo by som chcel najviac? Chcel by som byť biely. Všetko by bolo inak. A lepšie. Normálne by som robil, mal byt a ženu. Ale takéhoto ma dobré ženy nechcú. Všetky chcú niekde bývať a mať peniaze.“ V očiach mal už slzy ako hrach. „A ja som najtmavší z celej rodiny.“
Čo urobíte s malým nešťastným Rómom, ktorý sedí vo vašej kancelárii a plače, pretože chce byť biely? Začala som zo seba neohrabane súkať frázy typu: „Byť Rómom predsa nie je žiadna hanba... nesmieš sa hanbiť za svoj pôvod, buď naň hrdý... atď. ... bla-bla-bla..., až som si uvedomila, čo to vlastne rozprávam a komu. Tak som ho len objala okolo pliec a spoločne sme počúvali skupinu Exil. Po chvíli si Miki utrel nos a povedal: „Ja som tak rád, že vás mám, pani sociálka, lebo vy ste dobrá a všetkým som už povedal, aká ste dobrá. Ale neviem, prečo mi tak pomáhate.“ Zadíval sa na mňa spod šiltu novej čiapky.
V duchu som sa, priznávam, že s dojatím, zamyslela. Možno preto, že nie si zlý človek Miki, možno preto, že si neuveriteľný smoliar a život ti zabudol dať šancu, možno preto, že si taký malý, chudý a bezzubý. Možno preto, že sme spolu jedli čokoládu, že si mi požičal CD skupiny Exil a doniesol guľôčkové žuvačky. Ja fakt neviem. Možno preto, že ma voláš pani sociálka a chodíš ma pozerať len tak, alebo preto, že si taký smiešny a naivne si myslíš, že byť biely je tá najlepšia vec na svete.
Autor: Andrea Uhljarová
