Keď v roku 2001 vyšla básnická prvotina Petra Bilého, pre našu poéziu viazaného verša bolo jeho Spomalené prítmie zjavením. Ak vtedy tento Košičan vzkriesil moderný rým, jeho rodák svojím debutom znovu zadefinoval voľný verš.
Pod ochrannými krídlami Erika Grocha vznikla knižka, ktorá svojou zrelosťou pripomína debutového Robinsona Jozefa Urbana. Sidor dokázal to, o čo sa pred ním mnohí márne pokúšali. Vystopovať v sebe stratenú cestičku do zabudnutého chlapčenského detstva. Jeho nevinnosť a husiu kožu vyvolávajúce impresie sa mu podarilo uväzniť do rytmického voľného verša. S presnosťou, ktorá vyráža dych.
O chlp sa vyhne sentimentu, nahrádza ho sladkobôľnym uvedomením si straty detskej nevinnosti. Na tridsať strán nám za tridsať korún požičiava oči dieťaťa. Jeho básne sú výtvarné skice, cez slová namaľované úryvky spomienok na pocity a miesta, ktoré sa nám vryli do pamäti, lebo nás vtedy, keď sme boli malí, očarili. Prinúti nás uvedomiť si, akí sme boli čistí a že to všetko sa skončilo spolu so zatúlanými šarkanmi kdesi, kam sme sa báli zájsť.
Druhá časť zbierky s názvom Život z príbehov hovorí práve o tejto strate identity. „Zmenilo sa ti písmo,“ píše o dospelosti. Epickejšie a oveľa dlhšie verše zrazu strácajú to rozprávkové čaro. Ostáva len pocit hľadania. Túžba pochopiť svoj život.
Ľahko plynúci text autor zámerne prerýva odbočeniami, ktoré nás vracajú na tú stratenú cestičku a postupne privádzajú k rozuzleniu celej zbierky. Precítiť nádheru svojej bytosti. Objaviť silu ukrytú v láske. „No zatiaľ sa len učíš mať rád, zhrabovať listy ku / kmeňom stromov, aby im v zime nebola zima.“
Prvá kniha Radovana Sidora je nefalšovaným odtlačkom jeho duše na papieri. Každá nedokonalosť je dôkazom autentickosti. Nenásilné odkazy na severskú mytológiu, zápisky z dennej tlače a bizarné príbehy ľudí len dokresľujú svet muža, ktorý chce vedieť, kým naozaj je. Svoje zistenia servíruje vo voľnom verši, ktorý nerešpektovaním základných pravidiel vytvoril si nové.
Slová pribíja na papier, bez rýmu sa ani inak nedá. Niet ich čím zviazať. Preto ich vyberá opatrne, aby našiel tie pravé. Ako sám píše: „Stáva sa mi to často. Napíšem slovo / a to slovo mi povie: Už ma nepíš, / už ma je na svete veľa.“
O dobrej poézii na Slovensku sa to povedať nedá. Tá Sidorova však určite rozšíri jej rady.
Radovan Sidor: Prvá kniha
OZ Slniečkovo, edícia Veršeonline, Prešov 2007
