Kto navštívil počas minulých mesiacov aspoň raz v Komornom štúdiu Slovenského rozhlasu program CEF uvádza, musel sa stretnúť s tvorivou dvojicou Debris Company, ktorá má nápadne podobné mená (Stanislava) Vlčeková a (Jozef) Vlk.
V marci priniesli do Komorného štúdia ťaživé Soliloquy inšpirované Joyceovým Ulyssesom, v apríli sa podieľali na predstavení Ortopoetikum a v máji sa objavili s Dolcissime Sirene, kde tandem doplnil slovenský tanečník Dano Raček.
Konečná podoba neznáma
„Predstavenie Dolcissime sirene vznikalo rok. Hrali sme to v Česku, Belgicku, Banskej Bystrici, Košiciach, vždy sme to uvádzali ako work in progress. Ťažko povedať, či to už má konečnú podobu,“ vysvetľuje Jozef Vlk, ktorý je podpísaný okrem iného aj pod réžiou.
Choreografia vychádza z textu Ottavia Rinucciniho Intermedi da la Pelegrina z konca 16. storočia, ktorý opisuje oslavu svadby rodín Medici a di Lorena. Na javisku bez pompéznych renesančných kulís sa odohráva krehké dueto, v ktorom sa dá čítať o moci, jej zneužívaní, nezávislosti či o svadbe a spojení. Vždy tam však je aj to najjednoduchšie - čistý tanec dvoch duší, ktoré sledujú svadbu v období, keď svadba medzi dvoma významnými rodinami mala taký spoločenský význam ako dnešné voľby.
„Je veľmi dôležité špekulovať o význame pohybu v útvare bez slov. Chceli sme povedať niečo viac, ako len príbeh o emocionalite dvoch ľudí. Snažili sme sa ho zasadiť do kontextu o nezávislosti od širších spoločenských záležitostí,“ hovorí Vlk.
„Ja a Daniel to aj tak vnímame jednoducho, pohybovo. Nešpekulovali sme nad tým toľko, práca nám išla ľahko, užívali sme si to," kontruje choreografka a tanečnica Vlčeková.
Debris Company vytvorilo niekoľko autorských predstavení, ale typické je pre nich využívanie literárnych predlôh. V archíve nájdeme inšpirácie od Borgesa či Joycea.
Risk je druh nádeje
V súčasnosti patrí Debris Company medzi málo tanečných zoskupení, ktoré zostávajú na Slovensku. „Tiež zápasím s tým, či zostať, alebo odísť. No vždy príde impulz, prečo tu zostanem,“ uvažuje Stanka Vlčeková. Priťahuje ju skúmať možnosti vlastného tela. „Telo ma vždy dokáže prekvapiť. Aj keď si myslím, že ho poznám. Najdôležitejšie je, ako spracujem ten nový moment. Vtedy netreba rozmýšľať hlavou,“ uvažuje Vlčeková.
„Techniky obmedzujú. Risk je druh nádeje. Vysunie človeka k novej výpovedi, na ktorú nepríde, ak sa pohybuje v konkrétnej technike,“ tvrdí Vlk.
V predstavení Dolcissime Sirene sa riskuje dosť, partneri skúšajú balans, hranice svojej dôvery, keď sa prechádzajú jeden druhému po tele, keď si navzájom prenášajú telá v priestore. „Je to nevyspytateľné, a preto veľmi príťažlivé.“
