, pretože predovšetkým ukazuje, ako málo sa museli venovať veciam v minulosti.

„Dali sme do nového albumu oveľa viac než do všetkých ­­na­šich predchádzajúcich projektov,” vyhlásil pri vydaní nového albumu americkej skupiny Linkin Park s názvom Minutes To Midnight jej basgitarista Dave Phoenix Farrell. S týmto výrokom možno súhlasiť, pretože predovšetkým ukazuje, ako málo sa museli venovať veciam v minulosti.

Linkin Park patria k vlne amerických skupín ostatného desaťročia, ktoré majú zjavné problémy s produktivitou a radi vyvárajú to isté viackrát. Tu doslovne platí, že veľa peňazí za málo muziky. Tak ako sa Limp Bizkit pohybovali roky na výslní so snáď dvanástimi pôvodnými skladbami a hromadou remixov a Maroon 5 hneď po prelomovom albume vydali pre istotu hneď dva „živáky“ s rovnakými vecami, aj Linkin Park dokázali celé roky udržať pozornosť niekoľkými priebežne modifikovanými singlami (Crawling, So-mewhere I Be­long, Numb). Príťažlivosť tejto skupiny by teoreticky mala súvisieť s kombinovaním melodického gitarového rocku, hip– hopu a nejakých moder­ných technológií, ale čo za jedlo vám môže vzniknúť, keď ani jedna z ingrediencií nie je sama osebe nijako výnimočným tovarom. Život však paradoxne ukazuje, že tým konečným výsledkom je nesmierny komerčný úspech, ktorý na celom svete podnecuje vznik zástupov podobne bezprizorných desmodov. Podobne ako o albumoch Hybrid Theory (2000) a Meteora (2003) ani o Minutes To Midnight sa nedá povedať, že by sa občas neza­blysla aranžérska finta či pekne nasnímaný zvuk nástroja. Možno ešte viac ako v minulosti však prekvapí minimálna nápaditosť v harmonickej štruktúre skladieb.

Predovšetkým je to celé také predvídateľné až to bolí - akoby sa chlapci z Linkin Park obávali vykročiť do iného akordu ako do toho, ktorý už všetci vrátane nich­ miliónkrát počuli a vždy brali ten najbanálnejší nápad, aký sa objavil (sloha No More Sorrow je navyše ukradnutá zo Strange-love od Depeche Mode). Inak povedané, keby priemerný poslucháč popu dostal úlohu v úvode refrénu dospievať do ticha jeho zvyšok, mal by len malú šancu netrafiť sa. Toto už pri produkcii skúseného Ricka Rubina nemôže byť náhoda, ale cieľavedomá metóda. Na rozdiel od predchádzajúcich cédečiek sa síce kapela nebojí v niekto­rých pasážach pritvrdiť, pretože vidí, že iným to u publika prechádza, ale chýba jej zlostná presvedčivosť Slipknot i teatrálnosť System Of A Down. Z tohto výtvoru môže byť nadšený len ten, ktorého hudobný rok nula sa zhodoval so štartom nového tisícročia.

Linkin Park: Minutes To Midnight, Warner, 2007

Autor: Marian Zima Autor je hudobný publicista