Nemecký režisér Frank Castorf má svoj štýl - poetika škaredosti a provokácie vrátane travestie šou patria k nej. Svoj názor na divadlo nepoprel ani vo svojej najnovšej produkcii Norden (Sever), ktorá mala minulý týždeň premiéru na festivale Wiener Festwochen.
V berlínskej Volksbühne, Castorfovom domovskom divadle, uvidia tragickú bufonádu až koncom septembra. Toto divadlo stojace príznačne na Rosa-Luxemburg Platz patrí k medzinárodne najúspešnejším, ale určite aj najkontroverznejším v celom Nemecku.
Castorf si pre svoje hry veľmi často vyberá literárne diela, v tomto prípade román Sever francúzskeho autora Louisa-Ferdinanda Célina. Dielo je súčasťou jeho „nemeckej“ trilógie. Céline sa v nej vracia k zážitkom zo svojho úteku cez Nemecko do Dánska v roku 1944.
Ku koncu vojny do Nemecka „emigroval“ len málokto, Céline sa však musel zachraňovať pred odsúdením za predvojnové antisemitské pamflety. Už len jeho príbeh je teda zaujímavým námetom, nielen pre divadlo.
Céline bol po vojne za kolaboráciu aj odsúdený, istý čas strávil v dánskom väzení, do Francúzska sa vrátil až po amnestii.
Silne autobiografický román Sever museli po jeho prvom vydaní v roku 1960 stiahnuť. Protestovali proti nemu tí, ktorých v diele spomenul pod ich vlastnými menami. V Castorfovej produkcii hrá spisovateľa - kolaboranta obľúbený herec Milan Peschel.
Castorf pri spracovaní tejto vojnovej témy nešetril divákov ani hercov: po prvej dávke z guľometu odišla prvá skupina, skôr starších návštevníkov – ani rozdané štuple do uší ich neuchránili pred pocitom ohrozenia. Druhá vlna odišla po simulovanom bombardovaní, po ktorom zostalo na scéne množstvo umelej krvi, rozbitého nábytku, rozhodených kníh.
Celé produkcia sa pohybovala na hranici fyzických možností – predovšetkým pre hercov. Už pri premiére bolo cítiť, že mali hlasy silne poškodené, vykričané, a tak sa divák namiesto deja zaujímal skôr o ich zdravie.
Inscenácia tu i tam prepukla do temnej bujarosti v štýle Kusturicovho Undergroudu. Na inom mieste zaznel len tak mimovoľne krásny vokál. Apokalyptický pocit zmaru, ničenia a vojnovej hrôzy sme pri ňom nadobudli takmer dokonalý.
Herecké výkony nás však svojou monotónne prehnanou expresívnosťou odrádzali od sledovania príbehu ľudí, ktorí sú bizarne spojení útekom cez peklo. Priveľa hluku škodí. Aj divadlu.
Autor: Viedeň
