Je dynamická žena, ktorá má pocit, že skutočne žije iba vtedy, ak je po uši zahrabaná v práci. Obdobie workoholizmu u nej pretrváva už dlhé roky. Vraj vtedy je na dovolenke. Rozhlasový kolega Andrej Reiner hovorí, že všetko, čo napíše, je brilantné. Má na to recept: osobnú skúsenosť korení humorom a výbornými dialógmi. Rozhlasoví poslucháči ju poznajú aj ako autorku mnohých zaujímavých fíčrov, za ktoré získala niekoľko ráz Cenu Literárneho fondu a magazínu Historia magistra vitae ovenčeného Cenou SAV. Redaktorka Slovenského rozhlasu, dramatička Táňa Kusá.

Činohra SND uvádza na počesť životného jubilea Márie Kráľovičovej vašu hru - S mamou. Do akej miery je vaše dielo autobiografické?

Naozaj ide o autobiografiu so silnými fabulačnými nánosmi. Keby som to mala vyjadriť percentuálne - sedemdesiat percent reality, tridsať percent výmyslu, ale možno je to aj trochu inak. To však nie je dôležité, podstatný je autentický zážitok, to, čo som prežila s mojou mamou posledný rok jej života, keď dostala Alzheimerovu chorobu. Paradoxne to, čo je v hre vymyslené, sa asi bude zdať pravdepodobné, a to, čo sa skutočne stalo, pôsobí tak absurdne, že sa to zdá vymyslené. Je to však aj obranný mechanizmus, aby som svojich blízkych nedostala do rozpakov.

Vyrastali ste s bratom v nie veľmi solventnom prostredí. Mama držala rodinu nad vodou?

Ťažko sa mi o tom rozpráva, lebo v poslednom čase - ako sa blíži termín premiéry - som veľmi citlivá a ozýva sa bôľ za mamou. Hoci umrela pred šiestimi rokmi. Pre každého je jeho mama tá najlepšia. Konkrétne moja mama: čo zvládla a za akých podmienok nás vychovala tak, že sme všetok nedostatok ani necítili, to bolo obdivuhodné. Môj otec dostal detskú obrnu, keď mal päťdesiat. V čase ich spoločného života, ktorý mal byť najkrajší, žil sedemnásť rokov na vozíku. A to iba vďaka starostlivosti našej mamy. S jeho diagnózou ľudia umierali. Nedala ho do ústavu a s láskou ho opatrovala.

Ako ste na to reagovali vy dvaja s bratom?

Nikdy sme mu nedali najavo, že by bol na obtiaž, ochrnutý a na nás odkázaný. Tak nás mama vychovala.

Ako vznikla vaša hra o mame?

Z textu rozhlasovej poviedky, kde miera autentickosti bola ešte väčšia. Touto poviedkou som sa vyrovnávala s maminou smrťou. Náš príbeh som rozšírila o ďalšie postavy - pribudol tam brat, otec a môj muž.

Váš brat, MUDr. Peter Kalina, je renomovaný neurológ. Nechystáte niečo z hektického prostredia bratislavských Kramárov?

Nechystám. (Smiech.) Vlastne už som napísala, pred dvadsiatimi rokmi. Takmer som na to zabudla. Nemú grotesku Nemocnica na Ravellovo Bolero. Pohľad pacientky, ktorá je súčiastkou obrovského monštra, paródiu na socialistické zdravotníctvo. Prečítal si to režisér Jozef Bednárik a na jeho podnet som potom na Ravellovu hudbu dopísala ešte dve grotesky a spojila názvom Concertissimo. Z realizácie nič nebolo, lebo pre televíziu to bolo vtedy veľmi nákladné.

Na svojho brata som veľmi hrdá. Podobne, ako bola mama - zdravotná sestra, ktorá vychovala lekára. Mimochodom brat mi robil pri písaní Mamy konzultanta.

Často sa v tvorbe venujete problémom zo života bežných ľudí. Už vašu komédiu A čo ja, miláčik verejnosť ocenila za autentický humor a scénky odpozerané zo života. Čo vás vtedy inšpirovalo?

Opätovne môj život. Keď som písala túto hru, ani som netušila, že sa mi rúca manželstvo. Vedela som, že niečo nie je v poriadku a bola som si vedomá toho, že čiastočne som na vine, lebo som workoholik. V tom čase som navyše veľa prekladala a môj muž zo mňa videl denne iba chrbát. Bol teda zanedbaný a riešil to po svojom.

Preto ste si vymysleli sociálnu pracovníčku?

Zo Zväzu pre ochranu zanedbaných mužov, ktorá sa uvedomele príde oňho, chudáka, starať. V reálnom živote si môj muž našiel inú „opatrovateľku", kvôli ktorej sme sa rozviedli.

To bola vaša prvá hra?

Áno, presnejšie najprv bola rozhlasová hra Kto je tu zanedbaný, miláčik. A pol roka nato mala premiéru jej televízna verzia. Zhodou okolností obe v roku 1986.

Prečo ste sa rozhodli písať práve pre rozhlas?

Otázkou je, prečo som si vôbec trúfla napísať hru. Všetko to bola náhoda. Môj brat sa zoznámil s rozhlasovým dramaturgom Vladimírom Holanom a nahovoril mu, že píšem, pričom som mala za sebou zopár poviedok. No a Vlado Holan je krstným otcom celej mojej tvorby. Práve on ma naštartoval a povedal mi: ‚Vyskúšajte, napíšte niečo. Vyberte si nejakú tému zo svetovej alebo našej literatúry a zdramatizujte to.' Opýtala som sa ho, či to nemôže byť niečo moje vlastné. A tak vznikol môj prvý Miláčik, ktorého som dávno nosila v hlave.

Ste známa najmä rozhlasovými komédiami. Pomáha vám humor aj v súkromí?

Humor je osvedčená sebaobrana. Navyše, čo si vymyslím, to sa mi aj stane. Aj v ďalšej komédii Bozkaj ma, miláčik, mám muža programátora, ktorý pracuje na tom, aby počítač mohol rozprávať. Sám však stráca reč a jeho žena je preňho vzduch. A ona si zo zúfalstva dá inzerát, v ktorom hľadá bozkávača, ktorý k nej bude chodiť dva razy do týždňa, povie jej, aká je úžasná a dá jej pusu. Stačí 20 minút... Jeden taký bozkávač u mňa zostal a ani nebol na inzerát. (Smiech.)

Ako reagujú na tieto veci vaši poslucháči a diváci?

Keď sa nakrúcala televízna inscenácia a ja som denne chodievala do štúdia užasnutá, že nápad z mojej hlavy dostáva reálnu podobu, začali za mnou chodiť so svojimi manželskými problémami ľudia zo štábu. Považovali ma za znalkyňu, hoci ja sama som mala problémy. Navyše, dopočula som sa od priateľky, že po televíznej premiére Miláčika sa jej sťažovala kaderníčka: "Dnes máme nával! Dámy pozerali tú inscenáciu a každá chce byť upravená."

V čom je iná práca pre divadlo a rozhlas?

V divadle vám nepomáha strih, na ktorý som si zvykla v rozhlase a ktorý tak bravúrne využívajú filmári. O to plastickejšie musíte vybudovať jednotlivé mizanscény. V rozhlase pracujete s imagináciou poslucháča, v divadle vám už pomáha vizuál. Napríklad, pri písaní rozhlasovej poviedky S mamou som myslela iba na mamu a nemala som predstavu, ktorá herečka ju stvárni. Pri divadelnej verzii som už vedela, že mamu bude hrať Mária Kráľovičová. Preto som postavu trocha šila na ňu. Vo všetkých troch žánroch je to ako so sochárčinou. Najprv nahodím hmotu a potom podľa potreby uberám a pridávam. Všetko v spolupráci s dramaturgom a režisérom.

Ako sa vám spolupracuje s režisérom Romanom Polákom?

Nechcem to urieknuť, scénickú podobu hry som ešte nevidela. Môžem sa vyjadriť iba k spolupráci na scenári, a tou som doslova uveličená. Vďaka nemu a dramaturgovi Petrovi Pavlacovi sa mi podarilo z rozhlasovej poviedky vymodelovať nový divadelný tvar. Nie som typ autora, ktorý sa kŕčovite drží svojich predstáv a neustúpi. Pristupujem k dramaturgovi a režisérovi, ako keď idem na operáciu. Nie som pacient, ktorý frfle, narieka a spochybňuje chirurga. Strážim si svoju líniu, no rešpektujem názory režiséra.

Prečo je podľa vás taký nedostatok pôvodných slovenských dramatických diel zo súčasnosti?

Ako poznám rozhlasovú tvorbu, nemám tento pocit. V Slovenskom rozhlase máme vynikajúcich autorov.

Divadelníci sa stále sťažujú, že ich majú málo...

Tomu fakt nerozumiem, máme ich naozaj dosť, je to úžasný potenciál vo všetkých generáciách.

Stále pracujete ako redaktorka Rádia Devín?

Po reorganizácii rozhlasu som redaktorkou Literárno-dramatického centra a sústreďujem sa na fíčre - rozhlasové dokumenty.

A čo magazín Historia magistra vitae?

Teraz beží v repríze jedna z jeho najúspešnejších častí - jedenásťdielny cyklus Od Mojmírovcov po Habsburgovcov alebo Panovnícke dynastie v našich dejinách. A uvidíme, čo bude od nového roku.

Raz mesačne ste sa zhovárali o dejinách s odborníkmi. Prečo je dôležité hovoriť dnes o tom, čo bolo pred stáročiami?

Potvrdzuje to Ciceronov výrok, že dejiny sú učiteľkou života. Hoci túto učiteľku neveľmi rešpektujeme, bolo by dobré, keby sme sa z dejín poučili. Ak sa človek zoznámi s históriou, je pokornejší. Podľa mojich skúseností najpokornejší ľudia sú práve tí, čo sa zaoberajú starými civilizáciami. Napríklad klasickí filológovia alebo egyptológovia. Pri dotyku s dávnou minulosťou si uvedomujú, čo všetko dokázali ľudia, ktorí žili dávno pred nami. Aj to, že tiež robili chyby.

V niektorých vašich dielach predbiehate Hollywood. Pred časom bol hitovkou v kinách film Noc v múzeu. Rozhlasová hra AnDaTa, ktorú ste s dvoma dievčatami - neterou Andrejkou a jej kamarátkou napísali pred štrnástimi rokmi, bola o tom istom. Ako ste prišli na túto tému?

AnDaTa je pseudonym zložený z našich mien - Andrea, Daniela, Táňa. Moja staršia neter Andrea Kalinová mala vtedy jedenásť, o rok staršia Daniela Chlapíková je dcéra mojej kamarátky. V tom čase som sa zaoberala detským divadlom a detskou amatérskou tvorbou. Prekvapilo ma, na akej vysokej úrovni je detské divadlo. Preto som sa o niečo podobné chcela pokúsiť, ale s pomocou detí. Navyše, dráždilo ma, že dospelí píšu pre deti, ale bez detí. Veď to, čo sa dospelým páči, nemusí byť práve detský vkus.

Čo bolo potom?

Danielka navrhla: ‚Čo keby ožili zvieratá v múzeu?' Tak sme sa v jednu horúcu letnú nedeľu nešli kúpať na Zlaté piesky, ale zamierili do Slovenského národného múzea. Všetko sme si tam popísali a posledný augustový týždeň som dievčatá zobrala na dovolenku do Harmónie. Tam sme chodili po lese a vymýšľali príbeh. Mojím želaním bola láska: klasický príbeh zo školských lavíc - dve dievčatá zaľúbené do toho istého chlapca - a Andrea s Danielou chceli zasa dobrodružstvo. Na ďalší rok sme v lete išli do Budmeríc a tam sme hru dopísali a potom ju vynikajúco nahrali v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu, čo si doteraz veľmi vážim. Tak vznikol rozhlasový sci-fi horor Čo keby ožili. Neskromne dodávam - o hodne skôr ako Jurský park.

Na čom momentálne pracujete?

Na rozhlasovom fíčri Idem do školy o 93-ročnej študentke Univerzity tretieho veku pani Irenke Lizoňovej, ktorá v ére našich pseudocelebrít priťahuje pozornosť médií. Očarila ma svojou vitalitou, dievčenským pôvabom a nekončiacou sa túžbou po poznávaní a vzdelávaní.

Táňa Kusá (1952), po absolvovaní odboru slovenčina - latinčina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pracovala ako redaktorka vydavateľstiev Pallas a Tatran. Od roku 1993 pracuje v Slovenskom rozhlase, v súčasnosti v Literárno-dramatickom centre. Je autorkou jedenástich dokumentov - fíčrov, deväť rokov pripravovala mesačník o dejinách - Historia magistra vitae, tri roky vzdelávací cyklus Autor na dnes - Maturitné čítanie, moderovala kontaktné relácie Dobrý deň, Slovensko, Popoludňajšie ladenie a Soirée. Píše rozhlasové, divadelné hry a scenáre televíznych filmov. Za svoju tvorbu získala dve zahraničné a desať domácich ocenení.