Na úvod pražského Festivalu spisovateľovsa iskrilo.
Pražský Festival spisovateľov je zvláštna akcia – mnoho ľudí v jej úspech neverilo, mnohí ju za všeličo kritizovali, napriek tomu i po sedemnástich rokoch je festival v plnej sile.
V minulých rokoch sa americkému básnikovi Michaelovi Marchovi a ľuďom okolo neho vždy podarilo na svoju akciu – ktorá okrem Prahy zavítala aj do Viedne – pozvať veľmi zaujímavé postavy. Celkove za sedemnásť rokov na festivale vystúpilo vyše 260 autorov vrátane takých hviezd súčasnej literatúry, akými sú Salman Rushdie, Julian Barnes, Martin Amis alebo Lawrence Ferlinghetti po anglicky písaných literatúr, ale organizátori nezabúdali ani na literatúry ostatné. Počas histórie festivalu sa predstavilo i mnoho vynikajúcich autorov z Izraela, Nemecka, Francúzska či z Rakúska.
Tohtoročné otvorenie bolo veľmi vydarené i netradičné. Popri tanečnej performance a pôsobivej znelke ponúkol gala večer – ktorému ešte predchádzala úspešná autogramiáda E. L. Doctorowa a Garyho Snydera v kníhkupectve Big Ben a vernisáž výstavy Dada East?, ktorá sa zameriava na dejiny dada vo východoeurópskom priestore – veľmi zaujímavú diskusiu medzi Snyderom, Doctorowom, Abrahamom Jehošuou, ktorý patrí medzi najčítavejších izraelských spisovateľov, a bosniansko-americkým autorom Aleksandarom Hemonom.
Zatiaľ čo sa väčšinou podobné slávnostné otvorenia nesú v znamení zdvorilých diskusií, pri tejto sa iskrilo, a to najmä preto, že sa zišli autori s radikálne odlišnou životnou skúsenosťou. Proti obom americkým autorom argumentoval hlavne Izraelčan Jehošua, ktorý akýkoľvek pacifizmus okamžite odmietol – keď sa potom Gary Snyder snažil odvolávať na východné učenie, predovšetkým budhizmus, Jehošua vtipne podotkol, že budhizmus začne brať vážne až vtedy, keď bude v oblasti východnej Ázie aspoň sto rokov pokoj, po čom sa Snyder nadlho odmlčal. Jehošua následne dodal, že práve stály konflikt, v ktorom občania Izraela žijú, dodáva umeleckej tvorbe v regióne zvláštnu naliehavosť.
Na pomerne zaujímavý problém podobných diskusií upozornil Aleksandar Hemon, keď podotkol, že nevie, prečo by vôbec ako autor mal diskutovať o pacifizme a nenásilí. Tým sa, samozrejme, dotkol najslabšieho miesta celého programu: ako sú prozaici, básnici a dramatici kvalifikovaní na diskusiu o politických otázkach?
Alebo, povedané inými slovami, sú kvalifikovanejší než niekto iný? Zakladá ovládnutie umeleckého jazyka nejakú zvláštnu autoritu na vyslovovanie súdov nad záležitosťami týkajúcimi sa spoločnosti? A nie je možné, že svojím názorom, či už odôvodneným, alebo naivným, zvyšujú príťažlivosť a pôsobivosť svojich umeleckých diel?
V tejto Hemonovej poznámke sa tak skrýva problém, s ktorým sa aj Festival spisovateľov bude musieť do budúcnosti vyrovnať. Len tak si totiž uchová svoju pôsobivosť a presvedčivosť.
Autor: Ladislav Nagy Praha (Autor je anglista)
