acovníkov z fachu spomenúť si na to, čo sa za celé minulé storočie v oblasti vodného hospodárstva u nás udialo. Nie je toho málo. Roky pôsobenia jedného z našich najvýznamnejších vodohospodárov sa niesli v duchu osvety, rozvoja odboru a výstavby vodných diel, ktoré krajinu a jej obyvateľov hlboko zasiahli. Aj dnes sa cíti za svoju prácu zodpovedný."Myslel som si, že sa dožijem maximálne sedemdesiatky," hovorí Peter Danišovič, ktorému posledných tridsať rokov života veľmi rýchlo ubehlo. Pred piatimi rokmi mu zomrela manželka, žije sám. Všetky tri deti za bývalého režimu emigrovali. Napriek vzornej opatere vnučky najstaršieho brata sa občas cíti v krásnom priestrannom byte, otvorenom na všetky svetové strany, sám. Prechádzky zvláda v sprievode blízkej osoby. Teší ho však, že za ním zájdu aj priatelia a spolupracovníci. Okrem toho sa stále cíti citovo silne zviazaný s rodinou v Bolerázi, kde sa narodil a neskôr tam postavil školu. Dodnes navštevuje svoj rodný dom. "Ako vidíte, nie som pokleslý na mysli. Udržuje ma to v dobrej nálade a pri živote."

O svedomí sa nevie

Vo svojom odbore bol najvplyvnejším človekom, no stálo ho to množstvo času a duševnej energie. Budoval si hlboké pracovné vzťahy. Keď boli jeho apely na potrebu výstavby vodných diel prijaté vrchnosťou, ocitol sa "v tom". Nevedel, čo ho čaká, a že mnoho predstáv sa v našich podmienkach nebude dať realizovať. "Keby som sa nebol narodil a nebol by som presadzoval návrhy, napríklad Oravská priehrada dnes nestojí. Nevie sa o tom, čo všetko som mal na svedomí," hovorí.

Potrebovali ho Tiso, Husák a mnohí ďalší tvorcovia našej histórie. Pred členstvom v komunistickej strane ho ospravedlňoval paradoxne práve jeho odbor. "Keď som mal byť užitočný, nemohol som predsa počúvať rozkazy úradov či tajomníka strany. Chcel som sa rozhodovať podľa svojho vedomia a svedomia," prízvukuje.

Hoci vodné diela, ktoré sa u nás za jeho čias postavili, mohli byť podľa neho krajšie a lepšie zapadnúť do prostredia, má z nich veľkú radosť. Naopak, nerealizované návrhy v ňom vyvolávajú smútok, ktorého sa nevie zbaviť. Dodnes je mu ľúto za projektom vodného diela v Bratislave. "Z toho úseku nám už pol storočia zbytočne odteká do mora päťsto miliónov kilowathodín ročne," vysvetľuje.

Aké je byť otcom Gabčíkova

"Keby sme neboli postavili Gabčíkovo, bola by dnes pri Bratislave púšť," rozhovorí sa o Vodnom diele Gabčíkovo. Považuje sa za otca tejto myšlienky. Vždy presadzoval vodné elektrárne ako stavby šetrnejšie k prírode než tie jadrové. Dnes víta alternatívne zdroje energie, predovšetkým slnečnú. No prv, než sa jej používanie rozšíri, treba podľa neho využiť to, čo ponúkajú naše rieky. Investícia do hydroelektrární sa vracia v priebehu pätnástich rokov. Navyše majú svoju estetickú funkciu.

"Ľudia zo Žitného ostrova ma prosili, aby sme s Dunajom niečo robili. Jeho ramená vysychali a šírila sa zasolená neúrodná pôda. Rozmáčali sa domy, zem bola zabahnená. Znížili sa aj zásoby pitnej vody. Bolo treba zasiahnuť. Škoda, že Maďari napokon vypovedali spoluprácu. To územie sme mohli lepšie chrániť."

Rad práce nestojí za kávičku

Vo svojich spomienkach sa vracia k momentu, keď mu v hlave myšlienka na toto vodné dielo skrsla. Dunaj ho veľmi zaujímal, ale zo začiatku sa mu venoval len preto, lebo chcel zlepšiť plavebnú dráhu. Až keď v roku 1937 dostal na starosť nasypávanie ramena Zuckermandel v Bratislave, prišiel k záveru, že možno zvládnuť prísun štrkov, ktoré si rieka prinášala so sebou z alpských oblastí, bagrovaním. "Tam sa v mojej mysli zrodil projekt Gabčíkovo," hovorí o svojom najvýznamnejšom diele. "Potom, v päťdesiatom roku, za mnou prišli dvaja úradníci z ministerstva priemyslu a chceli na písme potvrdiť, že je to možné. Dal som im to na písme. A bolo."

Výstavba Gabčíkova sa ťahala desaťročia a Peter Danišovič časom z aktívneho procesu diania vystúpil. Ani potom, keď šiel v roku 1972 do dôchodku, však spolupracovať neprestal. Napokon ho začali odpisovať morálne princípy. "Keď sa v roku 1981 začali utrácať peniaze, povedal som, že to nemôžem kryť. Funkcionári si ma chceli kúpiť Radom práce, aby som chodil medzi nich na kávičku a nechal ich šafáriť si, ako chcú. Považoval som to za zločin." Úplne však kontakty prerušiť nedokázal. Chcel robiť dobrú vec a pokúšal sa o to do poslednej chvíle, aj za cenu ľudských a technických nedostatkov.

Loch alebo šibenica

Vráťme sa ešte do mladosti. Po vojne a izolácii prišli nové možnosti, aj vodnému hospodárstvu svitalo na lepšie časy. Prežiť však nebolo ľahké. "Dostalo sa mi do uší, že v severných Čechách, kde bolo množstvo hnedého uhlia, založil Hitler velikánsku fabriku na výrobu benzínu. A potom ju nestačil uviesť do prevádzky. V tej fabrike zostalo nevyužitých mnoho strojov. A práve tie som potreboval pre Oravu. Odtiaľ sa kúpili miešačky a betónové pumpy, ibaže predseda strany nechal do nich namontovať elektromotory, ktoré mali príliš vysoké obrátky. Pumpy sa pokazili, došlo k havárii a mňa obvinili zo sabotáže. Mohol som byť rád, že som skončil v kriminále a neodvisol som," rozpráva Danišovič, ktorý si za problémy s Oravskou priehradou odsedel pár mesiacov vo väzení.

Šibenica mu hrozila aj v prípade vodného diela v Dubnici nad Váhom. Počas uvádzania do prevádzky praskol prívodný kanál. Opäť bol obvinený zo sabotáže, musel sa brániť a udať firmu, ktorá kanál stavala. "Bola taká doba. Napríklad v Rumunsku za myšlienku výstavby kanála odstrelili sedem inžinierov."

Dediny pod vodou neboli podvodom

Životnou traumou pre mnohých ľudí sa stalo vysťahovanie z rodných dedín pre výstavbu nových priehrad. Danišovič čelil mnohým ich reakciám, nebolo ľahké presviedčať ich o tom, že obeť bude mať zmysel pre celú krajinu, ktorú vojna zdevastovala a oklieštila. Obyvatelia postihnutých dedín, ktoré pohltili vody priehrad, mu kládli podmienku: odídu, ale len ako celok. "Neuspokojovalo ich, že dostanú lepšiu pôdu, ako je na Orave, chceli byť pohromade. My sme taký pľac nemohli nájsť. Museli sme ich rozparcelovať a oni nariekali. Bol som prekvapený, aká strašne silná je susedská spolupatričnosť. Dodnes sa tí ľudia na miestach svojho rodiska stretávajú. Ale prebolelo ich to. A nehnevajú sa na mňa."

Niet ťahúňa

Dnes sa Peter Danišovič občas prehrabáva doma vo svojich papieroch. Nie je toho veľa, čo zostalo zdokumentované z jeho práce. Hovorí, že knihu určite nenapíše, hoci vie, že by to mohol byť hodnotný artikel.

"Príprava vodných diel bola tajná, nesmel som mať doma žiadne dôležité dokumenty," hovorí. Mnohé dokumenty sa aj stratili či tajne zlikvidovali a spálili. O Dunaji mal zakázané čokoľvek publikovať. Dnes nemá k dispozícii archív v Prahe, kde sa o všetkom rozhodovalo, ani prístup k rakúskym či maďarským archívom.

Je trochu smutný. Mrzí ho, že ľudia zostarli, pomreli, odišli, a medzi našimi mladými vodohospodármi niet človeka, ktorý by sa dokázal nadchnúť. Vyzýva na obnovovanie zdrojov a využitie riek, ktoré máme. "Odišiel som príliš skoro, nemohol som usmerňovať novú generáciu," poznamenáva pri spomienke na svoje pedagogické pôsobenie a zhoršený zdravotný stav. "Oslava mojej storočnice vodnému hospodárstvu nepomôže. Musí sa nájsť vôl, ktorý to opäť potiahne."