li - umýval v Austrálii riad alebo hral v Prahe bábkové divadlo pre amerických turistov. No zahral si aj v pražskom Národnom divadle a dnes sa na nedostatok príležitostí nemôže sťažovať. Cíti sa byť rovnako zabávačom, ako aj dramatickým umelcom.

Idete práve znakrúcania svojej televíznej show Niečo za niečo. Ako to dopadlo?

Zmokol som. Od rána do večera som bol na ulici. Dnes mal jeden človek zjesť čo najviac parených buchiet. A keď jedol ôsmu, začalo pršať. Nechcel som ho prerušiť, aby bolo vidno, že ich je jednu za druhou. Tak sme zmokli. Náročná je nielen komunikácia sľuďmi. Relácia je každý týždeň, čo znamená na každý týždeň nachystať šesť úloh a či je sviatok alebo piatok, vyrába sa štyri dni vkuse. Trošku to ohrozuje moje zdravie. Človek sa cíti stále mladý duchom, tak si myslí, že je maldý aj telom. A zrazu zistíte, že nemôžete podať výkon, lebo sa nemôžete hýbať. Chytí vám kríže a rozmýšľate: „Kde som urobil chybu?" A spomeniete si, ako ste v zime mrzli celý deň na ulici. Robím na ulici, ako posledná kurtizána. Už som dokonca začal uvažovať o nejakej termobielizni a o termoponožkách. Zrazu ste ako starý dedo. Idete si zaviazať šnúrky a: „H". Také bolesti som v živote nemal. Takže táto relácia si svoju daň vybrala. A stačí.

Ťažko sa hľadajú ľudia na jednotlivé úlohy?

Stále hovorím, že mám ľudí rád. Keď som začínal, bol som opatrnejší, viac som vysvetľoval. Teraz už viem, že nemám toľko času. Snažím sa byť slušný, ale akonáhle vidím, že niekto nemá záujem, nepresviedčam ho. Podstatné je pre mňa to, že to musím vyrobiť. Stretnem na ulici napríklad kamaráta, ale nemôžem sa sním rozprávať, lebo som v robote. Musíte to stihnúť, lebo výroba by sa zastavila.

Prekvapuje vás, čo sú ľudia ochotní urobiť za pár stoviek alebo za pár tisíc?

Prekvapuje ma to. A koľkokrát si hovorím, toto je úloha, ktorú nikto neurobí, ktorú nezrealizujeme. Ale nakoniec vždy niekoho nádjeme.

Robia to ľudia pre peniaze alebo nechcú pokaziť srandu?

Aj aj. Niekto to urobí len kvôli peniazom. Povie si: Prečo by som nehodil boty do Dunaja, keď viem, že si teraz zarobím na nové? Zbavil som sa starých a pôjdem domov bosý. Ale funguje aj to, keď človek vidí kameru, niekoho z televízie.

Vy ste čo ochotný urobiť pre peniaze?

Neviem, čo máte na mysli, povedzte konkrétne.

Ako umelec urobíte hocičo, aby ste si zarobili?

Nie. Sú veci, za ktoré môžem dostať strašne veľa peňazí. Ale nebudem povedzme v reklame propagovať niečo, s čím nesúhlasím. Napríklad.

Narodili ste sa v Ilave. Chodievate niekedy do tohto mesta?

Nie, iba som sa tam narodil, v okrese Považská Bystrica. Dnes už je Ilava okresné mesto. Ale teraz, keď ide okolo aj diaľnica, musím vám povedať - vždy ma pochytí nostalgia. Už na autách vidíte: Značka Ilava! Aja si hovorím, veď to bolo kedysi len také nenápadné mesto. Najbližšia pôrodnica pri Dubnici nad Váhom bola v Ilave, tak preto sa tam vtedy ľudia rodili, v tom šesťdesiatomdeviatom. Alebo keď som išiel vlakom a zrazu zastavil vlak vIlave, vytiahol som fotoaparát a odfotil som si stanicu. Je to taký pocit, že: Tu je to, kde som sa ja narodil! Nikoho tam nemám, naši sa presťahovali do Bratislavy, keď som ešte nemal ani dva roky. Ale spoznali sa tam, robili v Závodoch ťažkého strojárstva.

Naozaj ste v detstve pásli husy? To znie romanticky.

Áno. Zažil som takéto detstvo. Rodičia nás ako deti dávali na prázdniny babkám. Otcova mama bola z Potvoríc a mamina z Podhájskej. Podhájska je veľmi krásna a známa vďaka termálnym kúpaliskám, tam som asi chodil radšej. Ale každé to miesto malo do seba niečo iné. Keď som prišiel k otcovej mame, bolo to o tom: Váh, husy, kukurica, na poli bunkre zo slamy - taká tá dedina vpravom slova zmysle. Udruhej starej mamy to bolo iné. Išiel som na kúpalisko, robil som plavčíka, zoznamoval som sa sdievčatami. Do Potvoríc som chodieval ako dieťa a do Podhájskej už ako mládenec.

Čiže v Potvoriciach ste pásli husy?

Naše husy boli strašne chytré, to si pamätám. Tá hlavná sa volala tuším Chochola. Husy vyšli na hradskú, autá tam veľmi nechodili, a pekne k Váhu. Tam sa kúpali. Samé! A pozor, to by sa malo povedať, že ich trasa k Váhu mala skoro dva kilometre. Keby som to nebol zažil, ani neviem, že to existuje.

A vaša úloha bola teda aká?

Pozor, husy išli aj samy domov. A tá prvá, čo mala taký šedý chocholík - Chocholka som ju asi volal - tak tá normálne zagágala, že sú doma, aby babka otvorila bránu. To bolo super. Doteraz nechápem, ako tie husy vedeli, kde bývajú. Takže ja som ich vlastne nepásol, ja som ich iba obdivoval. Nie je to úžasné? Predstavte si, že máte trinásť-pätnáť husí, ktoré sa idú samy venčiť. A vrátia sa tam, kde bývajú. Samé.

Deti sa vám kvôli tmavšej pleti posmievali, že ste Cigán. No vy ste si vraj vymysleli historku, že máte indiánskych rodičov.

Od malička sme milovali Apačov a Vinetua, mal som ich nádherné fotky. Bol som na ne hrdý! Bohvie kde už teraz sú. Ale pamätám si, ako sme si ich s chalanmi vymieňali. Zbieralo sa čokoľvek, čo malo spoločné s Vinetuom aOld Shatterhandom. Ja som vždy chcel byť Old Shatterhand, lebo ten prežil. Ale, videl som, ako to funguje medzi chalanmi a keď mi niekto povedal, že som Cigáň, tak som radšej povedal, že som Indián. Alebo že môj dedo bol náčelník Apačov. A to bola úplne iná sorta, to už som bol vážený človek.

Vaša mamička robila vtelevízii. Chodievali ste za ňou ako „upravený a večne usmiaty chlapec". Taký ste naozaj boli?

Myslím, že áno. Mamička zažila éru, keď v televízii robilo 3500 ľudí a naozaj to tam žilo, cvrlikalo. Sám som za ňou prišiel do roboty, na vrátnicu. Vedel som, na ktorom robí poschodí, ale nemusel som ani nič povedať. Tak som sa na ňu podobal, že oni hneď hovorili: „Á, za pani Pomajbovou." A už mi otvárali a ukazovali mi, kde sú výťahy a kam mám ísť. Mamina bola hrdá na to, že som ani nemusel povedať, kto som a vrátnici hneď vedeli, že idem za maminkou.

Koľkých máte súrodencov?

Jedného, orok a pol staršieho brata.

Aj jeho vrátnici takto vítali?

Neviem, či tam vôbec chodil. S ním si pamätám skôr iné zážitky. Keď ja som bol ešte v škôlke, on bol prvák. On už musel chodiť do školy a ja som sa hral ešte v škôlke za plotom. Skončila sa mu škola alebo družina a pamätám si, ako visel na plote škôlky, pozeral sa na nás, ako sa hráme na piesku, medzi rúrami a preliezkami, bol tam opretý s velikánskou aktovkou a nemohol ísť dovnútra. On už bol školák a my sme sa bláznili. Čakal na mňa. Až mám slzy v očiach, keď si na to spomeniem! Čakal tam opretý o ten plot a nemohol ísť za nami, lebo my sme boli ešte škôlkari a on, s tou veľkou taškou, tam visel na tom plote a čakal, kedy konečne príde suseda alebo niekto pre mňa, aby mohol ísť so mnou domov.

Aj ste knemu vzhliadali, ako k staršiemu bratovi?

Vtedy ešte nie. Raz dostal veľkú bitku. Mama sa nás pýtala - čo sa nás pýta doteraz - či zjedol všetko, čo mu nabalila. A brat, slušne vychovaný, aby sa maminka nerozčuľovala, vždy povedal: „Samozrejme." Aona mu potom našla nezjedenú desiatu v zadnej kapse. Vidíte, akurát oňom hovorím a už je tu. To bol pohľad!

Ako dieťa ste navštevovali literárno-dramatický odbor v Ľudovej škole umenia.

Áno. Chodilo sa tam až od tretej triedy, ale ja som tam začal chodiť o rok skôr. Vďaka tomu, že som mal o rok staršieho brata, ktorý bol druhák, keď ja som bol prvák. Keďže som tam mal staršieho brata, tak ma tam zobrali už ako druháka. Literárno-dramatický odbor sme spolu absolvovlali až po absolutórium. Chvíľu nás to tam bavilo, chvíľu nie, podľa toho, kto nás učil.

Čo vás ako dieťa na tom bavilo?

Hrali sme sa tam. Na colníkov, na vrahov. Boli to také hry, na pozornosť, na postreh, ktoré na sústredení s SOS vždy vytiahnem. Musíte napríklad, podľa toho, ako sa kto správa alebo podľa reči určiť, kto je vrah. Alebo sa hráte, že prenášate cez hranice niečo, čo nemáte. Traja ľudia idú spoza dverí a iba jeden z nich má nejaký predmet. Podľa toho, kto ako sa chová, zistíte, u koho ten predmet je. Ja som bol v tomto najlepší, samozrejme.

Hrávali ste aj futbal. Ten vás ako chlapca nebavil viac?

To som mal veľkú dilemu. Na literárno-dramatický som chodil raz týždenne a na futbal sa chodilo aj trikrát do týždňa. Futbal ma bavil, dokonca som chodil dva roky na Patrónku do prípravky. Chcel som už chodiť do „béčka", kde sa už hrávali zápasy, ale furt som bol ešte v prípravke a zápasy som stále nehral. Brat už áno. S obdivom som sa naňho chodieval pozerať na Machnáč, kde je dnes benzínová pumpa - čo by bola téma na samostatný rozhovor. Vtedy tam ešte bolo nádherné ihrisko. Viete, čo to bola za udalosť, keď na štadióne deti hrali futbalový zápas Devín proti Patrónke? Tréner mi raz povedal: „Aj ty by si už mohol hrávať zápasy, lenže nechodíš pravidelne na tréningy. Keby si chodil aj vstredu, tak ťa dám do béčka. Tak budeš chodiť aj vstredu?" A ja mu vravím: „Ale ja mám vstredu literárno-dramatický." Atréner na to: „Musíš sa rozhodnúť." Zrazu ma niekto tlačil do toho, že sa mám rozhodnúť: Tak budeš futbalista alebo herec? Bolo to pre mňa strašné. Prečo sa mám rozhodnúť len pre jedno? Veď ja som chcel byť futbalista aj herec. Nechcel som byť len jedno. Mojím vzorom bol Antonín Panenka. Bol kuchár a pritom aj futbalista. „Prečo ja nemôžem byť herec aj futbalista?" pýtal som sa. „No lebo nestíhaš tréningy," povedal tréner. Dopadol som tak, že keď som chcel dať v prípravke gól, musel som začať sepčiť. Lenže futbal je kolektívna vec, nemôžete všetkých obrať a sám dať gól. Ale vďaka bratovi som si užil na štadióne trocha slávy. Keď sa hral zápas a niekto im chýbal, na čierno ma tam napísali a hral som s nimi.

Neľutujete, že nie ste futbalista?

Nie. Ja som sa už vtedy musel rozhodnúť. Vravel som si, že futbalistom budem iba do triadsiatky. Ačo budem robiť potom?

Boli ste už vtedy taký uvedomelý?

Ja som doteraz.

Mali ste na futbal talent?

Áno, ale zanedbal som to a teraz sa k tomu chcem vrátiť, lebo potrebujem pohyb. Už som začal ku kamarátom vysielať signály, aby ma so sebou zobrali na futbal. Aoni na to: „Ale veď ty nemôžeš, ty máš toho veľa." Furt nemôžem. To mám zdetstva. Ale možno raz sa dožijem toho, že budem žiť na dedine, v nedeľu bude futbal, ako to kedysi bývalo a ja tam budem hrdý hrať zápas.

Čo znamená „sepčiť"?

To znamená, že nenahrávate. To sa môže stať aj v divadle, že hráte len na vlastnú päsť. Poviete si: Ja to dokážem, tak oberiem všetkých o loptu a dám gól. Sepčíte. A to nesmiete. Je to vec kolektívna. Ak sepčíte, vždy vás niekto skopne, podrazí alebo zničí. Aj keď ste výborný, dá vás dole. Keď niekto v divadle nepočúva kolegu, strháva na seba pozornosť, pokazí celé dielo. Vo futbale zas pokazíte celý zápas.

Sú v divadle kolegovia, čo toto robia?

Sú takí. Ale nepoznám ich. (smiech) Mňa zaujímajú kolektívne veci. Divadlo, šport. Prečo nie som najlepší bežec? Možno som mohol byť, bol som majster Brna vbehu. Aj na futbalovom ihrisku musíte byť dobrý bežec. Hovoril som si voľakedy, že budem individualista, budem trénovať a urobím svetový rekord v behu. Vždy som mal veľké ciele.

Stále máte veľké ciele?

Človek by mal mať veľké ciele. Keď niečo z nich vyjde, tak je to super. Človek sa musí mať stále na čo tešiť.

Aký máte teraz veľký cieľ?

Mne sa ciele a sny celkom plnia, takže som šťastný človek.

To je vzácnosť počuť.

Zažil som aj obdobie, keď bolo moderné sťažovať sa. Ľudia si od toho sľubovali, že na seba upozornia a budú mať viac príležitostí.

Nie každému všetko v živote dobre vychádza.

No práve. Teraz sa mám akože dobre. Robíte so mnou rozhovor, a teda tým pádom som to už akože niekam dotiahol. Ale nezabúdam na to, keď som sa pozeral na iných, ako poskytujú rozhovory. Veľmi dobre sa viem vcítiť do situácie, keď človek ešte nie je známy. Už veľmi nepoznám mladých kolegov, ale keď sa snimi stretnem, snažím sa k nim správať tak, aby si nebodaj nemysleli, že tento už je nejaký namyslený, veľký herec - no nech sa nezblázni.

Hovoríte o mladých kolegoch. Ale veď sám ste ešte mladý.

Diky. Už nie. Šesťdesiatydeviaty rok, keď som sa narodil, bol už dávno.

Tak to pociťujete?

Zistil som to prvýkrát na tých krížoch. Ale nedochádza mi to. Viete, čo ma prekvapí? S niekým sa bavíte, s niekým, kto to už niekam dotiahol, a pre mňa všetci tí ľudia, čo už sú riaditelia, majú rodiny a už majú taký ten normálny, dospelácky život, pre mňa sú všetci starší - v mojich očiach. No zistíte, že to tak nie je, že začína byť okolo vás mnoho oveľa mladších ľudí. A to je pre mňa šok. Keď zrazu zistím, že nejaký majiteľ reštaurácie, banky, divadla alebo primátor, je zrazu mladší odo mňa. Pre mňa boli takíto ľudia vždy ujovia atety.

Aký máte vzťah k bábkoherectvu a k bábkam?

Už negatívny.

Môže za to literárno-dramatický odbor ĽŠU?

Je pravda, že raz sme tam museli vyrábať bábky a pichať špendlíky do polystyrenových hláv. No my sme sa radšej hrali na colníkov a na vrahov. Určite nás to bavilo viac, ako vyrábať z filcu šatičky a lepiť bábkam očičká. To bolo pre dievčatá. Vtedy sme chceli s bratom odísť z Ľudovej školy umenia a mama nechápala, čo sa deje. Ale mám aj inú skúsenosť. Keď som sa vrátil z Austrálie a prišiel som do Prahy, musel som si nájsť prácu. Moja nastávajúca vravela: „Veď tu je toľko divadiel, daj si niekde žiadosť. Moderní ľudia to tak robia, v iných profesiách. Napíšu si životopis, odpovedia na inzeráty. Ale v herectve to tak nefunguje. Snažil som sa to budúcej manželke vysvetliť. A ona že: „Dokáž mi to." Tak som poslal niekde svoj životopis. Samozrejme, že to nefunguje, ale pozor - ozvalo sa mi bábkové a národné divadlo! A tak som skúsil oboje. Národné divadlo ma napĺňalo, bábkové nie.

Je pravda, že ste boli veľmi dobrý žiak?

Áno! Keď si vysnívate, že chcete študovať herectvo, tak do toho idete na dvesto percent. A ja som sa dostal na výberovú školu, ktorú som chcel robiť. Do šiestej som mal vškole herectvo a potom som chodieval do divadla. Keď ma niekto volal na diskotéku alebo na pivo, povedal som: Dobre, ale ja idem najskôr do divadla. Predstavenia bývali od siedmej do desiatej, čiže som nestíhal kopu iných vecí.

Hrali ste v mimobratislavských divadlách, v Trnave, v Nitre. Malo to nejaké výhody?

Určite. Môžem robiť chytrého, že viem, ako funguje normálne divadlo so stálym repertoárom. To už dnes pomaly v Bratislave ani neexistuje. Dnes sa herci najímajú na určitý projekt alebo na jeden rok. Je to úžasná škola, niečo sa naučíte. Niekedy hráte maličkú rolu, niekedy máte záskok, inokedy hráte veľkú rolu. Aj do relácie Niečo za niečo sa snažím volať hercov, s ktorými som začínal, Adelku Gáborvú, Jožka Dócziho. Pre mňa je rozčarovaním, že mladá generácia ich nepozná. Radšej chcú vidieť Superstar ako úžasných umelcov z oblastného divadla.

No urobili ste aj kariéru vo veľkom meste, dokonca vzahraničí - v Prahe. Hrali ste tam vo viacerých divadlách, aj v spomínanom národnom divadle.

Vniektorých ešte hrám. Hrám v Divadle na prádle Obchodníka s dažďom a v GUnaGU Telenovelu alebo Gotiku. Vzápätí moderujem českú Pretty Women a utekám točiť SOS alebo hľadám na ulici ľudí, ktorí urobia niečo za niečo. Je to naozj pestré. Človek by z toho mohol dostať schizofréniu.

Nedávno mal u nás premiéru film Kvaska, v ktorom hráte. Režírovala ho manželka speváka Daniela Landu, Nemka Mirjam Landová. Ako vychádzate s manželmi Landovcami?

Práve po premiére filmu na Slovensku som dostal od pani režisérky úžasnú esemsku, ktorú si človek nevymaže. Tak ľudsky mi napísala, že by som mnou rada spolupracovala aj naďalej. Film Kvaska sme robili z nadšenia, vo voľnom čase, viac-menej zadarmo. Určite to časom prinesie ovocie. Veľa vecí robíte najprv len znadšenia.

Daniel Landa je dosť kontroverzný človek. Nie?

Áno. V Čechách je obrovská hviezda.

Vy ho ako vnímte?

Je to šťastný človek. On už je tak ďaleko, že to, čo si zaumieni, aj urobí. Pre mňa je úžasné vidieť v niekom takúto vnútornú silu.

Skamarátili ste sa aj s Jiřím Kornom.

Áno. Nechcem, aby to vyzeralo tak, že sa vyjadrujem obdivne o Landovi a teraz o Kornovi. Ale môžem vám povedať, že stretnutie s ľuďmi, ako sú manželia Landovci, je naozaj zážitok. Aj s pánom Kornom. Je to úžasný profesionál - osobnosť. Keď sním pracujete, tak zrazu viete, prečo je takou osobnosťou. Ten človek vie, čo robí. Je pripravený, príde vždy načas, vie, prečo tam je, vie, čo sa od neho očakáva. Ja milujem takých ľudí. Neznášam, keď nie sú veci tak, ako by mali byť.

Z pokazených záberov SOS vidno, že sa pri nakrúcaní dobre bavíte. Petra Polnišová ich vraj kazí z nekoncentrovanosti a vy sa zas extrémne koncentrujete. Ste vraj taký zlatý a srandovný, že ostatných rozosmievate. Nemáte niekedy veľký problém, natočiť jednu situáciu?

Máme. Niekedy sa stane, akokeby sa človek zablokoval. Hovoríme si: Už sa teraz fakt skoncentrujme, veď sa to hádam dá ovládať. No nedá. Niekedy sa to proste nedá. Špeciálne s Danom sa mi to stáva. Keď on prvýkrát dostane pri niečom záchvat smiechu, tak potom sa to nechtiac vracia a vracia. Keď sme točili obyčajný jednoduchý skeč otom, že mi padla tehla na hlavu, tak mrzlo. Kameramani mali už červené uši, ruky nám mrzli. Vraveli sme si: Čo nevieme povedať tri vety, aby sme nedostali záchat smiechu? No neboli sme schopní.

Váš pedagóg z brnenského konzervatória vám vraj hovorieval, že umenie treba robiť s jednou rukou v prdeli. Robíte ho tak?

No učím sa to. Jedna vec je byť presný a podobne, byť skrátka profesionál. Ale každý sme nejaký. Napríkald pred predstavením Telenovely v Gunagu mám celý deň v sebe také chvenie, nervozitu. Človek sa niekedy psychicky ničí. Nemám na mysli len trému. Akoby som to povedal? Človek je príliš upätý a veľmi mu na tom záleží. Je super, keď herec s ľahkosťou, s bravúrou zvládne aj dramatické, vážne úlohy. Keď vidíte niekoho v kŕči, ako sa potí a tlačí do toho, aj vám ho chudáka príde ľúto. Mne osobne pomáha kvantum roboty. Nemôžete mať stres z toho, že sa postavíte pred publikum a byť napätý, v kŕči, keď to robíte každý večer. Človek sa otrká a zrazu príde tá radosť, ten plezír, tá ľahkosť. A pritom stále musíte zostať tým profesionálom, ktorý príde načas, ktorý to urobí tak, ako to má urobiť. Ale s tou ľahkosťou. Takže sa stále musím učiť, že to treba robiť aj s jednou rukou v prdeli. Niekedy sa mi to darí. Hlavne, aby som ich nemal v prdeli obidve.