AKO TO vidím jaTurnaj jednotlivcov by som prirovnala k chôdzi po schodoch. Pre prvého nasadeného tenistu predstavuje grandslamový Roland Garros sedem schodov - zápasov k prvenstvu. Tie prvé dva či tri berie so samozrejmosťou, neskôr prídu dva väčšie: štvrťfinále a semifinále a na záver ten najväčší - finále. Presne tak je to aj s jeho psychikou. Menšie schody berie automaticky, až na tie väčšie sa naozaj pripraví a sústredí. Občas sa však stane, tak ako v bežnom živote, že keď veci berie človek príliš samozrejme a pozerá veľmi dopredu, tak sa potkne aj na rovnej zemi.
Naopak, pre nenasadeného hráča je každé kolo obrovským schodom. Pripravuje sa naň, akoby za ním už nič nebolo. A až keď sa mu ho podarí zdolať, tak sa zasa chystá na ďalší. Možno aj preto sa do záverečných kôl na najväčších turnajoch málokedy dostanú úplní outsideri, lebo na viac víťazstiev za sebou treba trochu nadhľadu. Ten sa niekedy nevyplatí, hlavne ak sa nasadený hráč nedokáže dostatočne rýchlo spamätať a dostať sa do svojej pohody.
Pre nasadených hráčov je zavše ťažšie, ak majú okolo seba celý tím ľudí závislých od ich úspechu. Ten im síce na jednej strane dáva pocítiť podporu a servis, ale na druhej strane aj nervozitu v prípade prehry. Preto sú pre najväčších favoritov prvé kolá na turnajoch také náročné: kým oni prídu na turnaj s pocitom, že semifinále je neúspech, pre nenasadených je úspechom každé vyhrané kolo.
