Auto na mokrej ceste uprostred dediny vyvinulo 100kilometrovú rýchlosť. Nielenže skončili v priekope, ale cestou prevrátili betónový pútač. Auto bola kopa plechov, nebolo možné poznať, o akú značku ide. Povyťahovali ich, traja stonali, bľabotali, ten náš bol ticho. Kóma, úraz mozgu, rozbitá tvár, mnohopočetné rany na tele.
Mladého muža záchranári intubovali, zabezpečili krčnú chrbticu a previezli k nám. Pri prijatí bol v kóme, obehovo stabilný, napojený na dýchací aparát. Okrem poranenia mozgu, mnohopočetných ložísk krvácania v tkanive mozgu CT objavilo úraz hlavnej tepny - aorty. Disekujúca aneuryzma aorty je trhlina a následné rozštiepenie cievnej steny, do ktorej sa dostáva krv. Krv nevytečie z cievy, ale priamo v cievnej stene tvorí vedľajší kanál. Ak je stena aneuryzmy tenká, pretrhne sa a pacient vykrváca . Zvyčajne sa trhlina pod vplyvom prúdu rozširuje a postupuje smerom od srdca k orgánom. Odlupovanie jednotlivých vrstiev steny cievy vedie k tomu, že cievy odstupujúce z aorty sa nedostatočne plnia a orgány sa neokysličujú.
Nález vážneho poranenia mozgu a veľkej cievy bol jasný a nepriaznivý. Chlapec mal obeh zachovaný, mal vysoký tlak, ktorý sme hneď liekmi kontrolovali a znižovali. Okolo chlapca sa kmitalo, neustále sa kontroloval tlak, objednávala sa krv, všetko sa chystalo na resuscitáciu, ovíjali sme ho ďalšími a ďalšími hadičkami a obkladali prístrojmi - monitory, kanyly, infúzie a lieky. Snažili sme sa riešiť všetky problémy a detaily, aby sa udržal pri živote, aby cieva nerupla, aby to zvládol.
Pred dverami vyzváňali príbuzní, vyľakaní stavom auta v priekope - a to syna ešte nevideli. Veľmi rýchlo sme ich informovali o závažnosti stavu, že je v ohrození života a má odísť či odletieť za kardiochirurgom. Rozumeli, ale dožadovali sa prítomnosti pri synovi. Uvideli doškriabanú tvár a začali nariekať, kvíliť, zvuky pri posteli rezali do živého, paralyzovali nás a náš obeh, krv mrzla v žilách. Začali sa hádzať na posteľ, na sestričky, zaprisahávať nás, aby sme niečo robili, vzývali Boha, aby ho zachránil, sľubovali hory - doly...
- Povedzte, že nezomrie, preboha povedzte, že nezomrie...
Nikto z nás a nikdy nemôže niečo také sľúbiť. A vôbec nie v takom prípade. Tak sme zopakovali vážnosť stavu aj informáciu, že pacient bude prevážaný do najbližšieho kardiocentra, ale môže kedykoľvek zomrieť. Činnosť okolo pacienta napriek príbuzným neustávala, trochu ju síce komplikovali, ale aspoň na chvíľu sa ho mohli dotknúť. Kričiacich, vzlykajúcich sme ich odtiahli, odviedli aj odniesli do miestnosti pre príbuzných.
Prišli záchranári a pacient odletel. Kriesili sme ho hodinu. Nič nepomohlo.
So spustenými rukami a hlavami sme išli za príbuznými. Výkriky preťali vzduch ako meč melón, vystrekli na nás ako šťava. Krik, plač, nekonečná bolesť. Aj my sme bezmocnosťou zvierali ruky a priali im sústrasť. Možno to postavenie so sklonenou hlavou, možno naša tichosť, s akou sme sledovali ich žiaľ.
Zrazu sa atmosféra zmenila, zhustol vzduch. Žena s mokrou tvárou a zahmlenými očami zvrieskla:
- Kvôli vám zomrel, vy ste ho zabili, ste neschopní, debili, bol mladý a zdravý ...
- A ja vás zato zabijem, zvrieskol otec.
Nečakal a jeho pravá ruka letela k mojej tvári. Vedľa otca stál muž, možno príbuzný, bleskovo zareagoval a chlapa stiahol. Šuchol ma iba nechtami po tvári. Chvíľu sa pasovali, potom otec zanariekal a chvíľami plakal, chvíľami sa vyhrážal, ale už neútočil.
A opäť sa spustil krik a kvílenie, obiehali sme ich s pohármi vody, podávali pomoc zamdlievajúcim a počúvali sme vyhrážanie... Trochu sme aj chceli vysvetľovať, ale nešlo to. Triasla som sa.
Keď stratíte pacienta, je to zlé. Tie ťaživé, zničujúce pocity a boľavé pochybnosti... Keď sú príbuzní nepríjemní, je to fakt zlé. Tie otázky, vážne vyhrážky... Keď ste lekárom, je to fakt na hovno.
Autor: Ľubomíra Romanová
