Hovorí sa, že doma nikto nie je prorokom. Krasokorčuliarke Oľge Beständigovej (28) sa slovenská verzia televíznej show Hviezdy na ľade vyhla. Prijala však ponuku zasúťažiť si v podobnej show v Turecku a so svojím celebritným partnerom si vykorčuľovala bronz, ocitla sa na titulných stránkach bulváru a užila si slávu ako skutočná hviezda.Oľga je priam éterická bytosť. Nielenže by ste jej hádali tak o desať rokov menej, než je jej skutočný vek, ale so svojimi 154 centimetrami a 45 kilogramami vyzerá ako skutočná ľadová víla.
Na ľade stojí od svojich troch rokov a desať rokov dokonca tvorila športovú krasokorčuliarsku dvojicu so svojím bratom Jozefom. Tým Jozefom Beständigom, ktorý sa s exvyvolenou Barbi prepracoval v slovenských Hviezdach na ľade na striebornú priečku. Keď prišla ponuka z Turecka, Oľga váhala. "Brat sa mi smial, že mi pridelia čierneho bláznivého Turka. Mala som len týždeň na to, aby som sa rozhodla, vybavila si všetko v škole a vôbec všade, kde som bola rozbehaná. Navyše, o Turecku som mala
dosť skreslené predstavy." Priznáva, že jej prvé pocity boli zmiešané, myslela si, že sa má vybrať do trochu zaostalej krajiny, kde bude nuda, ľudia tam budú chodiť v habitoch a ešte ju tam predajú za ťavu. A ešte čosi bolo v hre. Nová známosť. S priateľom sa poznali len dva mesiace. Hrozilo, že ak Oľga na dlhší čas vycestuje, rozídu sa.
Herec z titulných stránok
Oľginým partnerom sa stal herec Bülent Polat, turecká celebrita známa predovšetkým z televíznych sitkomov. Ocitli sa spolu na titulných stránkach novín, v televíznych dokrútkach, skrátka, mladá Bratislavčanka si užila slávu ako skutočnú hviezda. "Bulvár som veľmi nesledovala. Aj tak som ničomu nerozumela a na svoje fotky v novinách pozerať naozaj nepotrebujem."
Nevýhodou bolo, že spočiatku nehovoril po anglicky. Naučil sa pár slov a Oľga si zasa osvojila zopár potrebných tureckých výrazov. Tak sa teda zhovárali - on zlou angličtinou, ona slabou turečtinou. "Asi dva až štyri týždne nám trvalo, kým sme spolu dokázali komunikovať. Ja som sa naučila po turecky aspoň toľko, ako sa povie hlava, kolená... Aby som mu mohla povedať: Choď do kolena, hlavu hore, drž ruky." Ale Bülent sa veľmi rýchlo učil a ku koncu sa už dohovorili dosť obstojne. Aj ostatní krasokorčuliari v show pochádzali zo zahraničia - z Česka, Ameriky, Nemecka, Francúzska a Kanady.
Oľga Bülenta chváli. Hoci nikdy predtým nestál na korčuliach, bol ctižiadostivý, napredoval rýchlo a trúfal si aj na tie najťažšie kúsky. "Vždy sme sa hrnuli do krokov, pri ktorých som mohla ľahko dôjsť k úrazu, ale chcela som to vyskúšať. Vedela som jednoducho, že on to zvládne. Stále si nahrával na kazety európske a svetové vystúpenia. A vravel: Toto chcem vyskúšať, aj toto skúsme. Na konci robil machra, že má svaly a robili sme aj vysoké dvíhačky, hoci tie sme nezačali trénovať na ľade, iba na suchu. Do finále sa však mohli dostať len dve dvojice a potom sme skrátka tušili, že vypadneme. On to už vedel a aj ja som to tak cítila. No nemohol si tú dvíhačku odpustiť, tak sme ju - síce len na suchu - ale v korčuliach, predsa len predviedli na pódiu. Bol veľmi šťastný." No niekedy sa útla Slovenka aj bála. "Nie veľmi, lebo inak by som do toho nešla. Ale bola tam istá obava, že ak ma zdvihne, podlomia sa mu nohy, šmyknú sa mu päty, spadne so mnou a doráňam sa. No nikdy som mu to nemohla dať najavo, lebo by sa bol zľakol. Dvakrát sa nám podarilo spadnúť počas jazdy, ale robili sme naozaj veľmi náročné prvky. Špirály smrti, odhadzované skoky, twistovaného jednoduchého lutza. Keď sme prvýkrát spadli, celé publikum vrátane zákulisia bolo v šoku, či sa nám niečo nestalo, no my sme to ukončili zábavne, čo ocenila aj porota."
Posekali sa ako Turci
Hoci sa s Bülentom zblížili a výborne si rozumeli, ich vzťah sa nezaobišiel bez roztržky. Obaja boli totiž dosť citliví. "Všetko sme brali emocionálne. Raz sme sa posekali. Ani sme na seba nekričali, práveže sme boli ticho." Keď Oľga niekoho niečo učí, povie mu to aj tisíckrát, lebo chce, aby to urobil dobre. A tak postupovala aj pri Bülentovi. "Vravela som mu stále: Bülent, začni tou vonkajšou nohou, až potom choď vnútornou. Ale on to zakaždým urobil zle. Povedala som mu: Rozmýšľaj, keď niečo robíš. Mysli. Nemusíme ísť rýchlo." Bülent sa nahneval, kričal, konflikt si vyžiadal aj účasť tlmočníka. Urazený herec nakoniec zdúchol z tréningu a na druhý deň Oľgu ignoroval, hoci vždy sa zvykli zvítať bozkom na líca. "Na mne hneď vidno, keď mi niečo je, takže aj tréner si to všimol. Celý tréning bola akože roleta zatiahnutá a nič, ani slovo. Po tréningu ma zase nepozdravil." Na druhý deň prebehol tréning v poriadku, no Oľga to tak nenechala. Poprosila prítomnú Turkyňu o preklad do turečtiny a milému Bülentovi povedala, nech si nezvyká na takéto správanie sa. "Bránil sa, vraj je veľmi emocionálny. Robil opičky. To bol náš jediný konflikt. Všimla som si, že Turci nie sú zvyknutí, keď žena niečo riadi a organizuje. Neuvedomujú si, že žena má rovnaké práva ako muž. Bolo to umocnené ešte aj tým, že on je celebrita."
Udalosť číslo jeden
"Bol to ten istý program ako u nás," vraví Oľga. Podstata súťaže bola rovnaká, každý týždeň vypadával jeden pár. "Vždy sme mali predpísanú jazdu. No celková úroveň programu bola v porovnaní so Slovenskom slabšia. Nešlo ani tak o samotné korčuľovanie, skôr o iné veci. Mali sme menej tréningov, stále sme sa dožadovali, aby ich bolo viac. Trénovali sme len hodinu denne a nacvičiť takto za päť dní jedno vystúpenie bolo dosť náročné. Ja som sa však so svojím partnerom snažila trénovať aj na suchu."
Na celkovej úrovni show sa vraj podpísala tiež turecká nátura. Nič nebolo naplánované, zorganizované, nevedelo sa, ako bude vyzerať hala, osvetlenie, skrátka všetko sa odbavilo zázračnou formulkou: "Však urob niečo, rob, bude to dobré." A nakoniec aj bolo. Aj bez veľkého plánovania všetko dobre dopadlo a po celý čas vysielania bola show na prvom mieste v sledovanosti. "Bola to udalosť číslo jeden pozorne sledovaná médiami." Francúzsky tréner priniesol zo zahraničia nahrávky, ktoré si navzájom požičiavali, aby sa inšpirovali. "Napríklad šaty na vystúpenie, to bola niekedy katastrofa! Neviem, ako by to bolo dopadlo, keby sme do toho občas nezasahovali. No napočudovanie vyšlo z toho niečo, čo človeka mohlo len obohatiť."
Turci milujú takéto show a veľmi ich baví komentovať ich. Show trvala vždy štyri a pol hodiny a dve a pol hodiny z toho zakaždým zabralo rozprávanie okolo vystúpení. "Dojazdili sme a pätnáť minút sme potom stáli na pódiu, porota nás komentovala. Strašne majú radi reči okolo toho, môže za to asi tá cigánsko-arabská mentalita," smeje sa Oľga a len čo vstane, púta pozornosť okolia. Jej sukňa totiž pri každom pohybe vydáva zvuk. Šuchoce a zvoní. Môže za to látka, z ktorej je ušitá, a množstvo drobných zvončekov, ktoré niekomu zišlo na um na ňu prišiť. "Priniesla som si ju z Istanbulu. Keď prejdem, ľuďom sa zdá, že majú halucinácie, že im zvoní v ušiach. Myslela som si, že idem do zaostalej krajiny, kde nebude dostať nič kúpiť, no opak je pravdou," hovorí sa Oľga a dodáva, že dnes určite neľutuje, že v Istanbule, v nádhernom meste s krásnymi pamiatkami, strávila tri mesiace.
A láska na ňu tu na Slovensku počkala.
