V roku 1964 začínal IVAN ŠTRPKA ako člen básnickej skupiny Osamelí bežci. Dežo Ursiny v rovnakom čase debutoval v Beatmenoch. Zoznámili sa však až o desať rokov neskôr, vďaka Dušanovi Mitanovi.

Dali by ste sa dokopy aj bez Dušana Mitanu?

Dlho sme sa pozorovali z diaľky. Počúval som jeho albumy, on zase vedel o mne. Dušan sprostredkoval stretnutie, ale s Dežom by sme na seba určite narazili, možno doslova. Ale začali sme sa kamarátiť a baviť o veciach.

Ako sa vám pracovalo na sklonku 70. rokov, v ére najšedivejšieho socializmu?

Ako deti sme sa v 60. rokoch slobodne nadýchli, ale keď sme chceli ísť ďalej, narazili sme na múr, s ktorým nešlo pohnúť. Mali sme predstavu trilógie o prakontinentoch, no to nám zatrhli. Keď sa chcel vtedy človek vyvarovať nihilizmu, musel sa zahryznúť do vecí, ktoré mali hlbší zmysel. Dežo mal utkvelú predstavu, že treba čo najviac robiť muziku.

Do štúdia ste sa však nakoniec dostali.

Nahrávanie sa zimprovizovalo vždy tak, že sa muselo vypiť niekoľko vodiek s Milanom Vašicom, muzikantom a zodpovedným redaktorom v OPUSe. Potom vybavil, že keď sa v pezinskom štúdiu našiel voľný termín, dostali sme ho na dva-tri dni.

Modrý vrch je váš tretí spoločný album, čím bol pre vás špecifický?

Dežo vtedy prežíval veľmi dobré obdobie, ja skôr zlé. On sa oženil a s manželkou čakali syna. Trochu sme pili, veľa debatovali. Blížila sa jar a vyzeralo to, že všetko bude veľmi rýchlo hotové, Dežo komponoval jedna radosť. Problém nastal, keď chcel zhudobniť Modrý vrch, dominantnú skladbu celého albumu.

Prečo?

Zrazu zistil, že môj text je akási čudesná vidina v diaľke. Cítil, že sa potrebujeme postaviť na vrchol, z ktorého sa dá dookola rozhliadnuť a vidieť ďaleko. Boli sme kamaráti na jednom lane, ktoré sme si nikdy neuväzovali. Ale kým on bol vtedy ako Messner na vrchole, ja som sa motal niekde dole. Do nahrávania chýbali už len tri dni a Modrý vrch stále nebol. Už sme vymýšľali náhradné riešenia, deklamované texty, veľké inštrumentálne plochy, no nechceli sme sa vzdať pôvodnej predstavy. Tak som si nasledujúce ráno privstal a urobil novú verziu. Nevyspatý som ju doniesol Dežovi. Za dve hodiny mi telefonuje: Modrý vrch II. je to pod strechou! O ďalšie tri hodiny volal znovu, že už má aj Modrý vrch I. Ešte nikdy tak rýchlo neurobil žiadnu pesničku ako tieto dve, dosť dlhé.

Naozaj po vyjdení albumu niektorí fanúšikovia pátrali po Modrom vrchu?

A veru mnohí. Niektorí dokonca našli pri Štúrove kopec, ktorý sa v maďarčine volá Modrý vrch. Vyrazili tam na expedíciu, prebili sa cez burinu a keď hore na lúčke našli nejakú jedovatú bylinu, mali pocit, že ide o tajný odkaz. Keď sa nás spýtali, či je toto ten pravý Modrý vrch, hovoril som im: Áno, ale tento je váš. Modrých vrchov je veľa. Myslím si, že na ten náš pôvodný sme však s Dežom už nestihli vystúpiť.

Oproti predchádzajúcim nahrávkam sú tu texty kratšie. Dohodli ste sa vopred, že uberiete zo slov?

Zo začiatku každý vychádzal zo svojho brehu - ja z literárneho, Dežo z hudobného. Časom chcel Dežo robiť kratšie pesničky. Začal som texty viac hudobne štruktúrovať. Sám som chcel, nech to viac pláva v hudbe. Vedel som, že sme dovtedy príliš veľa rozprávali. Toto bol náš hlbší spôsob, ako sa vyjadrovať k tým hnusným časom 70. rokov, sú tam osobné veci, ale zašifrované. Vlastne je to náš protestsong. Keby bol Modrý vrch konkrétnejší, dnes by možno pôsobil skôr ako dobový dokument. Dežo mal veľký dar vniesť do hudby niečo, vďaka čomu sa dá stále počúvať: vedel ísť do výšky aj do hĺbky. Dával nám miesto na tanec aj na meditáciu.

KedysiPlatne sú ako deti. Každá vznikla v nejakom charakteristickom období a Modrý vrch bol v znamení narodenia môjho syna Niekto hovoril, že som pri nahrávaní Modrého vrchu musel byť zamilovaný, a ja odpovedám áno - do svojho syna.

Rozhovor s Dežom Ursinym,

Populár, 1982

Modrý vrch je Štrpkovi a Ursinymu tým, čím je Sever beatnickej poézii alebo tri sestry - Viera, Nádej a Láska Bulatovi Okudžavovi. Dôvod, prečo sa hudobná poézia albumu vymyká bežnému, teda nesústredenému a pohodlnému počúvaniu, je iba v usilovnej autorskej poctivosti, dôkladnosti a faustovskému nepokoju pri hľadaní Modrého vrchu ako dobra, ktoré predsa musí niekde v človeku byť, ako zmyslu života.

Ursinyho komorný, do seba obrátený spev, suverénne odrastený topánočkám po Cream a zdolávajúci hrebeň medzi zasnenosťou a nudou s neomylnosťou námesačníka, práve tak ako autorský rukopis, pri všetkej spevnosti strohý a cudný, mieriaci k stálemu spresňovaniu a zostručňovaniu, okrem iného i dĺžkou piesní, inštinkt gitarového a klávesového samouka - to sú známe istoty. Sprevádzajú celý Modrý vrch.

Jiří Černý, Melodie 1982