Predstaviť si to viem, ale horšia by bola realizácia. Na Slovensku je to ťažké. Poznám kapely, ktoré sa hudbou živia, ale tiež to nie je ľahký život, lebo musia veľa cestovať a hrať. Je to škoda, že náš trh je taký malý a tých albumov sa u nás mnoho nepredá. Kapely sa živia hlavne hraním na firemných akciách. Ja sa do toho nehrniem. Nedokážem si zatiaľ predstaviť, že by som absolvoval mesačne aj dvadsať vystúpení.

Ale nezačali ste zle. Hrávate hlavne na firemných večierkoch.

Máme za sebou už niekoľko takýchto akcií, a to dokonca aj napriek tomu, že sme nemali ešte album. Teraz máme viac ponúk. Určite stúpla aj naša cena.

Nepozývajú vás hlavne preto, že ste spievajúci tenista?

Áno. Som pre niektorých taká zaujímavosť. Pravda, často nás pozývajú na akcie, ktoré sú spojené so športom alebo s tenisom. Otvoriť nové kurty či nové športové haly. Ja sa rád zúčastňujem na takýchto akciách. A keď je pre organizátorov zaujímavé aj to, že si tam zahráme, nebránim sa tomu. Doteraz som sa stretol len s pozitívnymi ohlasmi. Ľudia odo mňa možno očakávajú niečo horšie, čo sa týka hudby, ale som rád, keď ich môžem príjemne prekvapiť.

Vo svete by ste už neboli príliš veľkou atrakciou. Veď aj tenisti John McEnroe, Jim Courier, Pat Cash sa snažili presadiť svojou hudbou. Najviac sa to podarilo asi Francúzovi Yannickovi Noahovi. Myslíte si, že vás ľudia prestanú vnímať ako tenistu a začnú ako speváka?

Môj životný názor je, že ak človek niečo robí dlhodobo, môže sa v tom presadiť. To, že som vydal jeden album neznamená, že ma ľudia začnú vnímať len ako speváka. Teraz som pre nich spievajúci tenista. Keď vydal Noah prvý album, všetci to brali ako jeho úlet. Dnes má na konte tri albumy a vo francúzskej hudobnej scéne si vybudoval pozíciu. Robí reggae hudbu a je výborný zabávač. Dokazoval to aj na kurtoch. Rešpektujú ho muzikanti, ale nemyslím si, že hudbou dokázal zatieniť svoju tenisovú minulosť.

Takže, ak by ste so svojím debutom nezaujali, neodradí vás to?

Určite nás to neodradí. Chceme ďalej hrať a myslíme aj na ďalší album.

Rádiá už niektorú z vašich skladieb hrajú?

Zatiaľ nie. Dúfam, že časom začnú.

Neobávate sa toho, že vás nezačnú hrať, kým tam nebudete mať svojich známych?

Ak by sa skladby vyberali podľa toho, kto s kým je kamarát, tak to by bolo pre nás možno len dobré. Ale ja mám také informácie, že rádiá hrávajú dookola len tie skladby, ktoré si vyberajú ľudia. Asi treba hrať veľa koncertov, aj to je spôsob, ako dostať pesničky k ľuďom.

Čo vás doviedlo k tomu, že ste nielen lídrom, ale aj spevákom?

Spievali sme obaja, ja, aj náš gitarista Tóno. On sa však hlavne sústreďoval na gitaru. Mal, na rozdiel odo mňa, väčšiu ambíciu cvičiť. Mne sa veľmi nechcelo. Netvrdím, že za tým gitarovým cvičením nie je drina, no mne sa ju jednoducho nechcelo absolvovať. Noví chalani, ktorí prišli do kapely, tiež netúžili spievať. Zostalo to na mne.

Ako vznikol názov kapely EXIT 40?

Keď som ešte závodne hrával tenis a vracal som sa z turnajov, chodil pre mňa na letisko Schwechat náš gitarista Tóno a veľakrát naša cesta smerovala priamo do skúšobne. Odbočka na diaľnici zo Schwechatu na Bratislavu je EXIT 40. Navyše, aj EXIT, aj 40 su názvy pesničiek od našej obľúbenej skupiny U2.

Čo je pre vás teraz prioritou: hudba alebo tenis?

Najbližšie dva mesiace o trochu viac tenis. Idem na ligu do Nemecka, čo je pre mňa jediná tenisová aktivita v tomto roku. Hrám ligu za jeden nemecký klub, ktorý funguje pre hráčov nad tridsať rokov. Medzi týmito zápasmi by sme ešte chceli nakrútiť videoklip k skladbe Slnko. Po týchto dvoch mesiacoch sa stane pre mňa prioritou opäť hudba.

Ako ste sa do nemeckej ligy prepracovali?

Už minulý rok ma oslovili jej organizátori, či by som sa chcel zúčastňovať. Ja som prisľúbil svoju účasť a pred rokom som tam hral prvýkrát. Našiel som si dobrý klub a vytvorili sa prvé dobré vzťahy. Prehral som len jeden zápas zo siedmich.

S kým by ste si chceli ešte zahrať?

S Bonom Voxom. Ale ak hovoríme o tenistoch, zo súčasných ani nemám takého, s kým by som si chcel zahrať. Ja som tenis prestal hrať pred rokom a pol. Takže s tými, ktorí sú teraz na vrchole, som už hral.

Aj s Rogerom Federerom?

Aj s ním. Dokonca som nad ním vyhral. Pamätám si ten zápas len matne. (smiech).

Pred časom ste sa zúčastnili na

reality šou Celebrity Camp. Prečo ste sa na to dali nahovoriť?

Zavolal mi režisér. Stretli sme sa a on mi v notebooku ukazoval obrázky ostrova. Spýtal som sa, či môžem zo súťaže odstúpiť a odísť aj skôr. To bola moja podmienka. Oni mi ju splnili, a tak som išiel.

Nechali ste sa nahovoriť na obrázky?

Pravda je, že keď som pred odchodom uvidel zoznam ľudí, ktorí tam so mnou idú, začal som rozmýšľať nad nejakým náhlym, nečakaným úrazom (smiech). Ten zoznam bol pre mňa zaujímavý a nevedel som si predstaviť, ako s nimi budem fungovať. Dostal som šok. Dnes to však neľutujem. Bolo mi tam veľmi fajn a zažili sme aj veľa zábavy. Ak by sa nakrúcal druhý diel, hlásim sa vopred.

Pred odchodom na Filipíny ste hovorili, že tam idete pochopiť slovenský šoubiznis. Pochopili ste ho?

To nebol vhodný projekt na zoznámenie sa so šoubiznisom. Boli sme tam ako v pionierskom tábore pre dospelých. Ja som nikdy v tábore nebol, lebo som musel hrať tenis. Vynahradil som si to teraz. Na druhej strane som konečne pochopil, o čom je reality šou. Beriem to ako pozitívne obohatenie.

Odvtedy, ako ste prestali hrať tenis, bolo okolo vás ticho. Zrazu prišiel Celebrity Camp, nový album. Nešli ste do reality šou práve preto, aby ste zviditeľnili svoju hudbu?

Určite nie. Jasné, že keď teraz robím rozhovory, novinári sa ma pýtajú aj na Celebrity Camp. S Jankom Lehotským sme na Filipínach urobili aj spoločnú pesničku. Ak by som vydal album pred reality šou, asi by mi to viac pomohlo. Ja som však zo súťaže vypadol a sústreďujem sa opäť na hudbu a tenis.

Martina Habláková

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL, ARCHÍV TV JOJ