BRATISLAVA. Telo tŕplo, lomcovali ním kŕče, ona však kráčala ďalej. Až do cieľa. „Nechápem, že došla,“ krúti hlavou jej tréner a manžel Roman Benčík.
Dvadsaťšesťročná Banskobystričanka Mária Gáliková zapochodovala v nedeľu vo Victoria Parku anglických kúpeľov Leamington historicky druhý najlepší slovenský výkon na 20 km 1:34:18 h. Na druhý deň však takmer zmeškala lietadlo. Lekári ju nechceli pustiť z nemocnice. Až po vyjednávaní a na reverz.
Zlé znamenie pred štartom
„Posledné dva-tri týždne aj pred štartom som sa cítila fyzicky aj psychicky fit. Keď som sa však pred odchodom do zvolávateľne zohla po ruksak, zahmlilo sa mi pred očami,“ opisuje. „Ide na mňa migréna, svitlo mi. V detstve ma trápila často, teraz už zriedkavo. Raz ma chytila aj na tréningu, ale pred pretekmi ešte nikdy.“
„V najhoršom nedôjdeš,“ povedal jej manžel a odporučil veľa piť.
Po štarte príznaky zmizli. „Na štvrtom kilometri, keď už som si myslela, že išlo o planý poplach, prišla druhá fáza: začala mi tŕpnuť ruka a polovička tváre. Rozhodla som sa bojovať. Aj sama som bola prekvapená, ako mi to šlo.
Trochu som musela zvoľniť, lebo tŕpnutie prechádzalo aj do krku a nemohla som naplno dýchať, ale prvých 10 km som šliapala na celkový čas 1:32:28, teda minútu pod limit na majstrovstvá sveta, ba aj na olympiádu.“
„Ešte na 18. kilometri mala naň dvojsekundový náskok a až do devätnásteho šla pred Malíkovou, aj keď treba uznať, Zuzka mala na trati žalúdočné problémy,“ pripomína šéftréner slovenskej chôdze.
Hlava chcela, telo nie
„Keď už som verila, že mám limit v suchu, prišli kŕče: najskôr do lýtok a potom aj do stehien,“ pokračuje Gáliková. „S tým som sa v migréne ešte nestretla.“
Podľa Benčíka sa organizmus rozhodol vyradiť telo z činnosti sám, keď sa k tomu sama vlastníčka nemala. „Telo nechcelo, ale pánom je hlava,“ smeje sa Majka.
V cieli jej do smiechu nebolo. Sprvu to však vraj vôbec nevyzeralo dramaticky. „Pamätám si, ako som došla, aj ako mi záchranár ľadoval miesta kŕčov, dokonca som sa prezliekla. Potom však mám okná...“
„Majka v takýchto stavoch potrebuje tri veci: ticho, tmu a spánok,“ vraví manžel.
„Musí spať, vysvetľovali sme so šéftrénerom Vladimírom Bezdíčkom lekárom. Nesmie spať, tvrdili a ustavične ju budili. Revali sme po sebe: Musí! Nesmie! Oni neverili, že ide o dôsledok migrény v kombinácii s fyzickým vyčerpaním.“
Gáliková tuší: „Báli sa, či prežijem.“
Anjel strážny
Nasadili jej kyslík a vzápätí sa s ňou sanitka hnala do nemocnice.
„Prebrala som sa až na to, že mi steká infúzia a nado mnou stojí môj anjel strážny - šéftréner Bezdíček. Myslela som si, že dotečie a pustia ma do hotela. To rázne odmietli. Dlho mi nevedeli zraziť tep. Navyše som mala zlé krvné výsledky. Keďže nešlo o športových lekárov, odmietli verziu, že sú dôsledkom vyčerpania po výkone.“
Noc strávila v nemocnici. „Boli slzičky,“ priznáva manžel. „Ešteže sú mobily. Celú noc sme telefonovali alebo esemeskovali.“
„Od piatej ráno som každej sestričke prízvukovala, že som už fit a chcem odísť. Najskôr po vizite, ktorá je o tretej poobede, odpovedali mi. Márne som tvrdila, že v tom čase už musím byť v lietadle. Našťastie, ráno zasa prišiel anjel strážny. Úžasné, ako zmanažoval pondelňajší odchod: jedným autom z nemocnice do hotela, druhým z neho na letisko.“
„Obaja sme pánovi Bezdíčkovi veľmi vďační, lebo jeho a moja angličtina sa nedá porovnať,“ pritakáva Benčík.
Nebudem ja večný smoliar
„Toto už nikdy nechcem zažiť,“ vraví Gáliková.
Ak by ste však predpokladali, že za touto vetou bude nasledovať avízo konca kariéry, ste na omyle.
„Ešte ma trochu pobolieva hlava, ale keď sa dospím, a z Anglicka mi pošlú záverečné výsledky vyšetrení, vydám sa po lekároch, aby zistili dôvod spúšťania migrény,“ tvrdí. „Táto skúsenosť ma skôr povzbudila, ako odradila. Ak aj v takom stave, ako v nedeľu, dokážem zapochodovať osobák, znamená to, že v tréningu som sa posunula veľmi ďaleko a že môžem myslieť aj na viac, ako len na splnenie limitu na svetový šampionát či olympiádu.“
Lanskú sezónu musela Gáliková predčasne skončiť. Bojuje o podmienky na športovanie a dobre by jej padlo, keby už mala limit v suchu.
Nevzdáva sa však: „Dúfam, že ho splním v júni v Krakove. Nebudem ja večný smoliar.“
