Ľudská tvár inšpiruje k tvorbe po celé storočia. Možno ešte divákovi v tejto oblasti ponúknuť niečo nové?
Alena Adamíková si túto otázku nekladie. Priťahuje ju tvár. Je leitmotívom jej tvorby už niekoľko rokov. Maľuje tváre ľudí, ktorých pozná, realisticky presné, inokedy deformované či dokonca beztvaré.
Pri maľovaní sa zameriava na ľudské nedostatky, ktoré sa nesnaží zobraziť formou karikatúry, ale práve naopak, povyšuje ich na prednosti konkrétnej tváre. Ako sama priznáva, najťažšie sa jej maľujú dokonalé symetrické tváre, ktoré jej často splývajú v jednu, emočne prázdnu tvár.
„Áno, ty ma poznáš podľa mojej tváre, ty ma poznáš ako tvár a nikdy si ma inak nepoznal. Nemohlo ti preto napadnúť, že moja tvár, to nie som ja.“
Tieto slová z knihy Milana Kunderu Nesmrtelnosť patria Agnes, literárnej postave bez tváre. Stali sa aj mottom Adamíkovej výstavy, ktorú kurátorsky pripravila Beata Jablonská. Pod názvom Tváre a ich podoby – podoby a ich tváre ju môžeme vidieť do 27. mája v Múzeu V. Lőfflera v Košiciach.
Autorka sa tu pozerá na ženskú tvár dvomi spôsobmi. Na deviatich obrazoch umiestnila tváre svojich priateliek, ktoré sa navzájom odlišujú, no výrazom sú veľmi podobné. Bledé, nenamaľované, neusmiate. Vďaka nim sa vytvára špecifický mikrosvet okolo nich. Ich nadprirodzená strnulosť nás núti rozmýšľať nad ich osudmi. Ako asi žijú ženy s takýmito tvárami? Ich tváre neprezrádzajú nijaké emócie, sú len značkou konkrétnej osoby.
Adamíková týmto tváram berie aj meno, ktoré nahrádza číslom konkrétnej farby na vlasy. Berie im ich životné príbehy, čo ešte viac umocňuje jemným rozotrením maľby na záver. Tak pri snahe zachytiť čo najobjektívnejší obraz tvárí stiera aj svoj vlastný rukopis. Celkový vizuálny efekt umocňuje farebnou škálou vlasov. Práve vlasy, ktorých farbu si môžu slobodne vybrať, sú tou jedinečnosťou jednotlivých žien. Iba ony ich navzájom odlišujú a poľudšťujú.
V druhej miestnosti je na viacerých obrazoch namaľovaná stále tá istá tvár, vždy však v inej podobe. Usmieva sa, je smutná, je zahmlená, nie je. Máme pocit, že tú tvár poznáme, že nám cez mimiku rozpráva svoj životný príbeh, ktorý Alena Adamíková veľmi dobre pozná a na základe jeho podobnosti s osudom Kunderovej Agnes spája túto tvár s jej menom. Ak poznáme literárnu Agnes, určite ju spoznávame aj vizuálne. Môže to byť pokojne jej tvár, má rovnakú mimiku, možno rozpráva rovnaký príbeh, možno používa tú istú farbu na vlasy ako Agnes.
Výstava sa ďalej presunie do galérie 13 kubíkov v Bratislave.
Autor: Karmen Koutná Autorka je absolventkou estetiky
