Aj na festivale v Cannes sa stáva, že občas vypadne technika. Odíde zvuk, obraz, prípadne celá premietačka, imunitu nemajú ani súťažné filmy. Minulý rok si to odniesol Iňárrituov Babel, tentoraz Paranoid Park od Gusa Van Santa. Nikto nepíska, nezúri, len si sklamane zašomre. Sú totiž isté zákony, ktoré zaručujú, že taká smola príde práve pri najkrajších a najintenzívnejších záberoch.
Paranoid Park je brutálny príbeh, ale nežne nakrútený. Pretože jeho hrdina, skateboardista Alex, práve dospieva a niekorí dospelí chápu, že to má ťažké. „Keď som mal dvanásť rokov, myslel som si, že svet dospelých je džungľa. Predstavy, že aj ja budem musieť dospieť, boli pre mňa nočnou morou,“ povedal Van Sant.
Dospieva sa aj v betónovom parku v Portlande. Miestni ho volajú Paranoid Park. Skateboardisti si ho postavili sami, nelegálne. Celkom prirodzene sa stal miestom obchodu s drogami a exilom bezprizorných detí. Filmový Alex sa necíti celkom doma ani tam. Ešte je príliš váhavý a krehký, aby sa mohol niekam zaradiť. Pri jednom nočnom skákaní na rozbehnutý vlak nešťastne zabije strážnika, a to mu dospievanie ešte viac skomplikuje.
Neprizná sa, a v tom je to tak trochu detektívkou štrajchnuté rozprávanie. Gus Van Sant medzi sebou prelína nedokončené scény – celé ich nechá doznieť, až keď príde čas. Niežeby sa hral na napätie a vzrušenie. Rešpektuje Alexa, čaká, kým si veci v hlave prehodnotí.
Van Sant už o tínedžeroch nakrúcal, aj nedávno. Po filme Gerry prišiel Elephant, Zlatá palma z roku 2003. A kým on je neodškriepiteľný profesionál, hercov si rád hľadá medzi amatérmi.
Aj teraz prišiel do Cannes s nesmelým mladíkom Gabeom Nevinsom. „Herecký konkurz sme inzerovali, vylepovali sme plagáty v predajniach s cédečkami a dali oznam na internet. Gabe sa nám prihlásil cez MySpace,“ vysvetľoval Van Sant. „Kedysi som robil len s profesionálmi, dnes sa najviac teším, keď dostanem z herca niečo inštinktívne.“
Neskúsený Gabe nemusel vo filme veľa hovoriť. V záberoch je spoľahlivo, detailne zröntgenovaný, v niektorých obrázkoch dokonca spomalený. Van Sant mohol experimentovať, za kamerou mal Christophera Doyla, Wong Kar Waiovho obľúbenca. Hoci pôvodne mu vraj vydal strohý rozkaz: Nič nerob, len sleduj, čo sa deje.
Van Sant napokon príbeh z Portlandu doladil s hudbou z Portlandu. „V jednom lokálnom rádiu hrajú hudbu namixovanú z ruchov. Prvý raz som ju použil pri filme Dobrý Will Hunting. Zistil som, že sa skvelo hodí na dlhé sekvencie.“
Medzi nimi sú aj jazdy skateboardistov. Mali vyvážiť drámu príbehu. Portlandský betón je možno sivý, z perspektívy pohybu však nie až taký beznádejný a škaredý.
Autor: Cannes – Bratislava
