Tvrdí o sebe, že je ortodoxný katolík, ale s matkou svojich detí sa neoženil. Trvá na tom, že je rodinne založený. Počas rozhovoru niekoľkokrát telefonoval, zakaždým s deťmi. Ako herec urobil kariéru v Taliansku, no nebyť seriálu Medzi nami, málokto by ho na Slovensku poznal. Stále skúša nové veci a na nič sa nesťažuje. Je vášnivým čitateľom Maxima E. Matkina, hoci jeho knihy považuje miestami za vulgárne. „Aj my sami sme často vulgárni a živočíšni," vraví JURAJ RAŠLA (38).

Ste zvláštny úkaz medzi našimi hercami - urobili ste kariéru v zahraničí, ale doma až taký známy nie ste.

Na Slovensku sú známi ľudia typu Paviel Rochnyak. Aja do tejto kategórie rozhodne nepatrím. A potom, neviem, či sa to dá nazvať kariérou v zahraničí. To ma len niekto „ocajchoval" takou nálepkou. Natočil som s Talianmi päť filmov a pár filmov s Američanmi. O Amerike sa vôbec nedá povedať, že by som tam prerazil, išlo čisto o jednorazové záležitosti. V Taliansku som mal naozaj priateľské vzťahy. Neustále mi hovorili, ako sa mám učiť po taliansky, že sa určite ešte stretneme. Neviem, či som tam prerazil, ale urobil som tam nejakú robotu.

Ako ste sa dostali k nakrúcaniu v amerických filmoch?

Okamžite po revolúcii som odišiel do Austrálie. Teraz už všetci chodia študovať do zahraničia, ale vtedy to nebola až taká móda. A priznám sa, že keď som nastúpil do lietadla, bol som dobre „na nervy". Hovoril som si: Kam sa to ty teraz trepeš na druhú stranu zemegule? Jazdí sa tam vľavo, ešte ťa tam zrazí nejaké auto a budeš mať. Bol som z toho dosť namäkko. Mal som 19 rokov, a predtým som nikde nebol. Nanajvýš tak v „Mošoni" na trhu, alebo v Hainburgu. Brat mi emigroval tak sme ho išli do Rakúska akože prehovárať, nech sa vráti.

Ako vás napadlo ísť do zahraničia, keď to ešte nebolo v móde?

Raz večer prišla sestra. Je mladšia, sama nemohla ísť a pýtala sa, či by sme spolu nemohli chodiť v Austrálii do školy. A ja hovorím, jasné. Cítil som v tom príležitosť. A to sa aj potvrdilo. Mal som základy z angličtiny, ale v Austrálii som sa absolútne zdokonalil. To mi potom umožnilo dostať sa aj k zahraničným filmom, bol som jazykovo pripravený.

Študovali ste tam biznis manažment. Je vám to na niečo?

Kamaráti, ktorí tam so mnou boli, sa uchytili na významných pozíciách. Denne hovoria po anglicky a často sa bavíme o obchodoch, stále o tom čosi počúvam. Áno, je mi to na niečo. Mám nejaké obchodné nápady, niečo dávam dokopy. Mám teraz čas venovať sa tomu, čo už dlhšie nosím v hlave.

Baví vás teda aj podnikanie?

V mojom prípade by som o podnikaní nehovoril. Ja sa cítim byť hercom. Ako hovorím, mám len nejaké nápady. Baví ma to, ale je to vyslovene len pokus. Keď to vyjde, tak to vyjde a keď nie, nič sa nedeje.

Pobyt v Austrálii bol dobrou školou do života?

Bola to famózna škola do života. Každý mladý človek by mal jedného dňa zobrať batoh na plecia a vybrať sa do sveta. Osamostatníte sa, získate absolútne iný pohľad na život.

Bolo vám spočiatku ťažko?

Prvé tri mesiace veľmi. Všeličo nám sľúbili. No prišli sme tam a robotu sme nemali, nemali sme ani veľmi z čoho žiť. V rádiu stále vysielali reklamy, že Sydney je najúžasnejšie mesto na svete. My sme mali prenajatý dom a vraveli sme si: V čom táto diera môže byť najúžasnejšia? Ale keď už je naozaj veľmi zle, v človeku sa zmobilizujú sily. Vtedy si povie: A dosť! Musím niečo spraviť. Zvrtlo sa to a po čase sme pochopili, prečo je Sydney najkrajšie mesto na svete. Kúpili sme si auto, presťahovali sme sa do krajšieho domu, zrazu sa nám otvorili nové možnosti, možnosti priemerných Austrálčanov. Chodili sme na výlety, spoznali sme nových ľudí. Túlali sme sa po známych uliciach, po známych plážach, po okolí Sydney, chodili na návštevy, flákali sa po baroch, po diskotékach, po vykričaných štvrtiach. Zrazu si človek uvedomí, že je tam absolútne iný život ako tu a začne obdivovať tie krásy.

Akú prácu ste tam robili?

Obyčajného robotníka. Práve dokončujem dom, takže aj to sa mi na niečo zišlo. Dnes viem robotníkov oceniť. Keď u mňa nejakí chlapi robili, vždy som im naservíroval kávu alebo čaj, prípadne jedlo, lebo si veľmi dobre pamätám, ako to aj mne vtedy v Austrálii dobre padlo. Problém je len v tom, že naši robotníci si to nevážia. Akonáhle im dáte prst, chcú celú ruku. Nevedia pochopiť, že ja im rád tú kávu dám, ale chcem od nich, aby naďalej pracovali. Lenže oni majú pocit, „aha, urobil nám kávu, tak teraz dve tri hodinky pokecáme..."

V Taliansku ste však dosiahli naozaj úspech. Alebo nie?

Ja to za úspech považujem, lebo som sa prepracoval od maličkej role až po skoro hlavné postavy. V Búrlivých výšinách je manželský trojuholník a ja som bol jeden z tých troch, ten manžel - to už sa dá hovoriť skoro o hlavnej postave.

Ako ste získali úplne prvú rolu?

Bol som na konkurze, pomohla mi opäť angličtina. V prvom filme Cárov kuriér som hral menšiu postavu. Hrali tam Nemci, Francúzi, Taliani aj Angličania. Ohromne sa mi páčilo, keď režisér na pľaci v pohode skákal zo svojej rodnej taliančiny do francúzštiny, a so mnou sa bavil po anglicky. Vtedy som sa rozhodol, že sa začnem učiť po taliansky. Vravím si: Do prčíc, tak ja viem celkom dobre po anglicky a mám pocit, aký som „cool" a pritom iní vedia oveľa viac.

Ako dlho vám trvalo, kým ste zvládli taliančinu?

Netrúfol by som si povedať, že som ju zvládol. Ja som strašný flákač. Spolieham sa len na to, čo sa na mňa nalepí v škole. Chodím do Talianskeho inštitútu. Tam je taký super babský krúžok. Sú tam samé baby, jeden ujo Viktor a ja. Baby sú namakané, vždy im potichu závidím. Polovica z nich má talianských frajerov, tak to im je potom hej. Parlujú jak sviňa.

Vo filmoch vás dabovali?

Boli dabované do taliančiny. Niekedy sme pri natáčaní hovorili aj tromi jazykmi. Ale vedeli sme, o čom tá scéna je, celkom to fungovalo.

Aký ohlas mali filmy, v ktorých ste v Taliansku hrali?

Mali veľký úspech. Keď to vysielali, prišli mi na druhý deň maily z produkcie, že to videlo desať miliónov divákov. Boli absolútne spokojní a šťastní. Bývalý veľvyslanec v Ríme Jozef Mikloško a jeho rodina seriál tiež sledovali. Pani Mikloškovej sa to veľmi páčilo. To bol jediný reálny dotyk s divákom, ktorý mi povedal svoj názor. Ale Taliani tieto filmy fakt vedia robiť, v ich podaní sú veľmi pekné. Také slaďáky.

Takže v Taliansku ste populárny?

Ale nie, to by som netvrdil, ja som skromný. Ale stalo sa mi občas, že mi nejakí ľudia povedali: Teba odniekiaľ poznám. Napríklad svojej profesorke v jazykovej škole v Sienne som raz povedal, že som hral v „La Cittadella" a v „Cime tempestose", teda v Búrlivých výšinách a ona povedala: Áno, ja som vedela, že ťa poznám, len som nevedela odkiaľ. Neuvedomila si to, lebo tie filmy boli „dobovky" a bol som trochu ináč oblečený a učesaný.

Ako na vás zapôsobila krajina?

Absolútne som sa do nej zamiloval. Bolo mi predtým hrozne protivné, že kedykoľvek sem prišiel nejaký Rakúšan v čižmách zosadnutý z traktora alebo Talian, ktorý tam „točí kolečkom" na kamióne, tu sa tvárili ako majstri sveta a všetky naše blondíny za nimi utekali. Bolo mi to trápne. Ale keď tam prídete, zmeníte názor. Sú tam naozaj srdeční ľudia. Jednoducho vedia žiť, užiť si život. Sú dosť temperamentní, čo som aj ja. Mne každý stále hovorí, prečo kričím. Ale ja nekričím, som len trošku výbušný typ.

Cítili ste sa v Taliansku ako doma?

Tá krajina má úžasnú atmosféru. Páčil sa mi najmä môj študijný pobyt v Sienne. Každé ráno cestou do školy nejaký koláčik a kávička na stojáka v malej kaviarničke a večer... Predstavte si tie malé reštaurácie, krčmičky, trattórie a pizzerie. O šiestej tam ešte nikoho nevidíte. Všetko zíva prázdnotou a máte pocit, že všetci musia skrachovať. Len tam pobehujú časníci a niečo chystajú. A zrazu o pol deviatej je to do prasknutia plné ado jedenástej-dvanástej to žije. Potom sa to zrazu vyprázdni a všetci idú domov. Opakuje sa to večer čo večer. Chcel som si v Sienne užiť študentský život, tak som so spolužiakmi vysedával na námestí. Dali sme si fľašu vína alebo piva a bavili sme sa. A vždy, keď som sa vracal do svojho bytu, na začiaku jednej bočnej uličky sedel majiteľ reštaurácie, starý pánko, u ktorého som často jedával. Mal pred sebou obrovský pohár vína, možno aj litrový. Vždy v ňom mal plnú dávku, pravdepodobne jednu celú fľašu a popíjal. Kým ju nevypil, nešiel spať. Podľa stavu jeho pohára ste vedeli, koľko je hodín. Zrazu sa s tými ľuďmi zoznámite, ksichty, ktoré stretávate na ulici, už poznáte. Ráno v kaviarni sa vás už nepýtajú, akú kávu si dáte, jednoducho vám urobia tú „vašu". Keď sa dáte v obchode do reči, spýtajú sa vás: A ty tu čo robíš? Chodíš do školy? A kto ťa učí? Tá a tá? Jáj, veď tú poznám, to je moja suseda. Stanete sa trochu súčasťou toho maličkého mesta. Potom už sa dá povedať, že ste niečo spoznali. Ísť do Ríma a tri dni sa pachtiť po pamiatkach, z toho človek veľa nemá. Aspoň pre mňa to nie je. Ale samozrejme, absolvoval som aj túto povinnú jazdu. Rím je úžasný.

Aké sú vzťahy medzi hercami pri natáčaní v Taliansku a u nás?

To súvisí asi aj s naturelom Talianov, s tým, že vedia žiť. Páčilo sa mi, že chodili spolu po reštauráciách a krčmách, ale v zásade aj u nás to tak funguje. V piatok sme dali s chalanmi z Medzi nami „tour de bar", a teraz, o chvíľu, budeme mať hokejový zápas.

Hráte hokej?

Už veľmi dlho. Ale počas natáčania seriálu Medzi nami sa vytvorila taká hokejová partička, ktorá trvá dodnes.

Dovoľte otázku na telo: Ste veriaci?

Som, veľmi. Som ortodoxne veriaci.

Katolík?

Áno, kresťan katolík.

Viera vám život komplikuje alebo uľahčuje?

Jednoznačne uľahčuje. Viera je na to, aby život uľahčovala. Ľudia majú pocit, že viera je niečo ťažké, bigotné a neustále sa objavujú útoky na kňazov, farárov a biskupov. Nie všetko, čo napíšu noviny, je pravda, a informácie nie sú vždy objektívne a vyvážené. Viera je jednoznačne pozitívna vec a vôbec nie je zaťažujúca - aspoň z môjho pohľadu. Naopak, je veľmi optimistická, úsmevná, veselá a oslobudzujúca. O tom by to malo byť, a nie o nejakej ťažobe.

Chodievate do kostola?

Áno, veď vravím, že som veriaci.

Máte dve deti. Ste ženatý?

Nie som ženatý. Ak sa ma na to pýtate v súvislosti svierou, tak dobre, priznávam. Mea culpa, mea maxima culpa. Ale kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom. Aj kňazi mi hovoria, že by som sa mal oženiť, ale ešte som asi nedozrel. Až sa možno jedného dňa ráno zobudím, budem prezretý a nikto ma už nebude chcieť. Ak chcete vedieť, momentálne mám priateľku.

Pred rokmi ste založili vlastnú divadelnú spoločnosť...

Áno, keď som prišiel z Austrálie, je to už dávno. Naštudovali sme s kamarátmi jedno divadelné predstavenie. Ale zostal som v tom vlastne sám. Bolo to celkom fajn. Nedá sa povedať, že to bola pantomíma, ale nehovorilo sa tam, boli to len hrané situácie, taká rozprávočka pre deti. Išli sme s tým aj na festival do Belgicka, hrávali sme to po školách. Ale tým sa to uzavrelo.

To, čo robíte v divadle, vás uspokojuje?

Bol som dlho v Národnom divadle a musím povedať, že už dlhší čas to nebolo také, ako som si predstavoval. Páčili sa mi asi len dve predstavenia, v ktorých som hral. Jedno stále ešte hrávam, to sa mi veľmi páči. Slovenská klasika. Božena Slančíková Timrava - Veľké šťastie. Ale s mnohými som nebol veľmi spokojný. No nielen ja, myslím si, že ani kolegovia.

Asi nerád robíte veci len formálne.

Nikto nechce robiť veci len formálne, ale ľudia sú nútení. Teraz je strašná situácia. Mám pocit, že všetko sa hodnotí len cez peniaze. Z každej strany vás bombardujú reklamy, čo všetko si máte kúpiť. Nastal absolútny diktát peňazí. Preto ľudia často robia veci, ktoré ich nebavia, ale sú lepšie zaplatené. A potom je v tom formálnosť. Ja sa nemôžem na nič v živote sťažovať, zatiaľ mi vyšlo všetko, čoho som sa dotkol. Možno je to aj mojím životným postojom, možno je to aj vierou. Môžem len ďakovať pánu Bohu za to, že sa mám tak, ako sa mám. Ale keď sa pozriete kúsok od Bratislavy, zistíte, že ľudia žijú oveľa horšie. Nezávidím im. Tým nechcem povedať, že ja som bohatý, som obyčajný priemer. Ale som spokojný s tým, čo mám.

Cítite sa ako herec na Slovensku docenený?

Keď si vás v Taliansku režisér vyberie, stojí za vami. Ak vám chce niečo povedať, zoberie si vás nabok a veľmi slušne, potichu a veľmi inteligentne, povedal by som psychologicky, vám povie, čo od vás chce. Vie vašu prácu oceniť a máte pocit, že niečo znamenáte. Všetci okolo vás chodia po špičkách, herec je pri nakrúcaní posvätný. To u nás neplatí. Keď vám na Slovensku zavolajú z produkcie, niekedy máte pocit, že je to snáď skrytá kamera. Sú drzí a tvária sa, že vy ste tu pre nich, nie oni pre vás. Stavajú vás do pozície: Nechceš to? My tu máme tisíc ďalších, ktorí to radi urobia. A to sa mi nepáči. Ja sa správam k ľuďom slušne a bol by som rád, keby sa aj oni ku mne slušne správali. Mám pocit, že pri nakrúcaní Medzi nami som prvýkrát zažil, že to celkom fungovalo.Vznikla tam dobrá partia. Zaujímavé je, že mnohí z tých, ktorí dnes robia v seriáli, sa ešte počas nakrúcania Medzi nami tvárili, že seriál je niečo hlboko pod ich úroveň. Teraz to sami robia. Ale držím im palce. Mimochodom, tiež som mal do seriálu Ordinácia v ružovej záhrade nejakú ponuku, ale zatiaľ som ju odmietol. Bola to iba menšia rola. Ja si počkám na niečo väčšie.

Stotožnili ste sa s postavou Andyho Bezáka v seriáli Medzi nami, lebo ste vraj tiež rodinne založený.

Som rodinne založený, mám veľmi dobrý vzťah so svojimi deťmi, vlastne sme stále spolu. Ady a Kubko sú to najlepšie, čo v živote mám.

Hrdina Andy Bezák hral druhé husle. Aj v tomto ste mu podobný?

Hral druhé husle vo vzťahu k staršiemu bratovi a aj so ženou to mal ťažké, bola tehotná s jeho bratom. Jeho situácia bola dosť dramatická. A som rád, že seriál neodstrihli skôr, že som si mohol prejsť cez dramatické zmeny tejto postavy. Ku koncu seriálu Andy už druhé husle nehral. V poslednom dieli sa stal dokonca riaditeľom celej firmy.

Aj vy vživote niekedy hráte druhé husle?

To nie je o tom, kto hrá prvé alebo druhé husle. Keď chcete byť submisívny a neprekáža vám to, tak aj to je vaše rozhodnutie. Aby ste hrali druhé husle, musíte sa pre to rozhodnúť. Rozhodli ste sa vy a kedykoľvek sa môžete zobrať a otočiť. Nemám pocit, že by som musel niekde hrať druhé husle. Čo chcem, zoberiem a čo nechcem, to sa snažím nerobiť. To sa týka aj roboty.

Baví vás aj písanie. Čo vlastne píšete?

To sú len také nápady. Literatúra ma vždy fascinovala a som rád, že aj u nás postupne nachádzam autorov, ktorí sa mi páčia. Mne sa nesmierne páči napríklad Maxim E. Matkin. Napriek tomu, že je to občas naturalistické, má to nesmiernu hĺbku. Vždy to skončí tak, že niekto niekoho má rád, niekto pre niekoho niečo urobí, niekto niekoho chytí za ruku a povie mu: Ja ti odpúšťam, tak poď. Mne sa to zdá pozitívne. Niekedy je to vyslovene až plytké, živočíšne a vulgárne, ale taký je život, nie? Aj my sami sme často vulgárni a živočíšni. Vidíte, ja som veriaci človek a neodsudzujem to. Nerád čítam na internete, lebo pri tom chýba vôňa knihy a nemá to tú atmosféru, ako keď si ľahnete s knihou do postele a tá vám o chvíľu padne na nos. Ale občas aj na internete narazíte na zaujímavé články. Internet trochu naučil ľudí písať. Môžu tam prispievať absolútne anonymne, prestávajú sa báť, stratia zábrany a píšu slobodne a z vnútra. Teda zaujímavo.

Ale odbočili sme. Čo píšete vy?

Čo píšem? To znie veľkolepo! Tak teda píšem dielo! Ale nie, asi to tu trochu preceňujeme. Dostal som nápad na filmový scenár. Dal som ho na papier a stále sa k nemu vraciam. V človeku to musí dozrievať. Všetci, ktorí si to prečítali, povedali, že je to dobré. A čo je pre mňa najdôležitejšie, začali o konaní hrdinov polemizovať. Trochu aj prekladám scenáre z angličtiny, lebo inak by som jazyk celkom zabudol. Je to strašná drina a čoraz menej a menej platená. Možno sa raz k svojmu scenáru vrátim a možno z toho nikdy nič nebude.

A čo ste chceli scenárom povedať?

Chcel som, aby to bola taká Ezopova bájka. Keď som to napísal priamočiaro, tak mi to z toho vychádzalo. Akonáhle sa začínam zamotávať do deja, bojím sa, že sa môj pôvodný zámer stratí. Teraz neviem, čo s tým. Ale písanie je celkom zábavné.

A o čom to vlastne je?

Je to skoro až akčný film, je to asi o dobre azle. Alebo o sviniach, ktoré v živote sú. A každé svinstvo jedného človeka musí iný vyvážiť dobrým skutkom. Na svete predsa musí byť rovnováha, musí byť rovnako dobra ako zla. Aj keďja sa stále nádejam, že toho dobra je o kúsok viac. Sú tam aj dojímavé scény, aspoň mňa by sa veľmi dotkli. Mňa sa také scény vždy v kine dotknú.

Neskúšali ste napísať poviedku?

Občas mi niečozíde na um a dám to na papier. Alebo je to len obyčajný e-mail kamarátovi. A zrazu sa ten mail stane niečím iným, už to nie sú len tri riadky. Rád si takto s ľuďmi mailujem, niektorí ľudia sú dosť inšpiratívni. Napríklad môj bratranec je taký, vyjadruje sa zaujímavo aj k politickým kauzám. Niekedy to aj niekam posiela, ale nikdy mu to, samozrejme, neuverejnia.

Aj so ženami si mailujete?

So ženami? Ženy mi tak často nepíšu. Možno iba jedna, ale to len veľmi veľmi zriedka. Taká moja veľmi dobrá kamarátka.

Váš otec vydáva knihy, však?

Áno, celý život sa sliepňal nad knihami. No dnes to nie je dobrý biznis. Otec má veľmi slušné cítenie v tejto oblasti, je vyzretý profesionál. Ale my, jeho deti, sme už tiež veľmi múdre, vychytralé, tak ho občas buzerujeme. 90% vecí, ktoré urobí, sú výborné, 10% vecí sa mi nepáči.

Takže ste od neho získali vzťah ku knihám?

Stále niečo čítam, v poslednom čase aj dve-tri knihy naraz. Keď si potrebujem oddýchnuť, čítam obyčajnú kriminálku. A potom rád čítam psycholgické knihy. Nedávno som si šupol na nete nového Matkina, teraz mám v páci Umberta Eca a cez net som si objednal veľmi dôležitú knihu, Nevyšlapanou cestou.

Bývate v Bernolákove. Pochádzate odtiaľ?

Nie, môj otec je originál Prešporák. Ja som echt Bratislavčan. Teraz Čeklísan. Čeklís je totiž po maďarsky Bernolákovo. Môjho otca dedo robil policajta na Cukrmandli. Polovica ľudí, čo bude toto čítať ani nebude tušiť, čo to Cukrmandl je. Alebo čo to bolo, keď na Firšnáli pristál Zeppelin. Otec nám občas rozpráva nejaké story, tak som už vyučený. Aj ma inšpiroval k ďalšiemu projektu - určite s ním napíšem jednu knihu. Neprezradím zatiaľ, o čo ide.

Keď nepríde nijaká ponuka, pôjdete skúšať šťastie do zahraničia?

V Taliansku mám agentku, ale konkurencia je tam obrovská. Bol som tam na nejakých konkurzoch, no nezobrali ma. V talianskej kinematografii je momentálne zlá situácia. Film, ktorý natočili po Búrlivých výšinách, majú v postprodukcii už hádam druhý rok, asi ho nemôžu predať. To sa predtým nestávalo. Ale ja som sa uživil aj predtým, uživím sa aj teraz.

Filmy netočíte, v divadle nehráte. Čím sa uživíte?

Tým, čím vždy. Moderujem, nahrávam reklamy, prekladám scenáre, hrám v jednom predstavení, v Česku mám roztočený film Kvety Sakuri, beží mi tam jedna exkluzívna reklamná kampaň. Mám nejakú ponuku na divadlo. Ešte je to príliš nekonkrétne, tak neviem, či z toho niečo bude. A určite poznáte to, že ľudia niekedy žijú aj z lásky. To mi nateraz stačí a o chvíľu príde niečo ďalšie. Neznášam všetkých, čo sa sťažujú. Sebe tým nepomôžu a mňa tým otravujú.

Takže nezúfate?

Ja? A nad čím? Práve naopak. Postavil som nový dom, kúpil dve lehátka a na terase sa s frajerkou vyvaľujeme. Zasial som trávu, tak čakám, kedy vyklíči. Obaja sa učíme. Ona na skúšky, ja taliančinu. Občas. Ja zaspím vždy prvý.