Tobruk je prístav na severe Líbye, ktorý v roku 1941 bránili príslušníci 11. československého pešieho práporu – Východný, spolu s Angličanmi, Austrálčanmi, Poliakmi a Juhoafričanmi pred nemeckými a talianskymi jednotkami.
Práve v Tobruku sa bude odohrávať aj dej rovnomenného filmu Václava Marhoula.
Na začiatku bola púšť, na konci bude tiež
Ťažko teraz posúdiť, aký bude, nakrúcať sa začne až v septembri, no režisér už pragmaticky spúšťa kampaň a „prezrádza“ novinárom fakty.
Napríklad v Tobruku nebude žiadna, ale naozaj žiadna love story. Jediná ženská úloha je vraj puška. Nedeste sa, Tobruk nechce okresať publikum iba na návštevníkov modelárskych klubov, vojna a jej kulisy slúžia ako scéna pre otázky o hodnotách ľudského života.
Václava Marhoula k filmu inšpirovala kniha amerického spisovateľa Stephena Craina Červený odznak odvahy. „Bude to komorná dráma, začína aj končí sa v púšti. Vojna je pozadím pre dramatický príbeh ľudí, ktorí sa do nej dostali. Zaujíma ma morálny imperatív, kde sú hranice takzvaného hrdinstva a zbabelosti, vnútorné pocity vojakov,“ vysvetľuje Marhoul, ktorý naposledy do kín pred štyrmi rokmi priniesol Mazaného Filipa.
„Vo filme sa venujem aj téme antisemitizmu, ktorý bol v československých jednotkách, kde pôsobilo 30 - 50 percent Židov, prítomný.“
Medzi nepriateľom a Tmavomodrým svetom
„Dlhujeme úctu vojnovým veteránom, sú spoločnosťou nedocenení. Akýkoľvek prejav, ktorý sa venuje vojnovým veteránom, je správny a nikdy toho nebude dosť, “ vysvetľuje Marhoul vlastnú motiváciu. O paralelách k súčasným vojenským konfliktom slová nepadli.
Posledné české a slovenské filmy, ktoré prejavili úctu k vojnovým veteránom, sú Rozhovor s nepriateľom a Tmavomodrý svet. Tobruk bude zrejme trochu bližšie k filozofickému slovenskému Rozhovoru s nepriateľom Patrika Lančariča, ktorý sa odohráva medzi partizánom a nemeckým vojakom v lone Jánošíkových dier, než k Tmavomodrému svetu, veľkolepému výpravnému predstaveniu s ľúbostným príbehom a efektnou zmäťou vybuchujúcich lietadielok nad atlantickým oceánom.
Presnejšie, vyzerá to na sľubnú zlatú strednú cestu. Možno si zaspomíname na Nebeských jazdcov zo 60. rokov. A napokon, vojenských filmov o Tobruku už zopár vzniklo.
Téze strednej cesty sa môžeme oddávať aj vtedy, ak otvoríme kapitolu zvanú rozpočet. Rozhovor s nepriateľom si vystačil s 12 miliónmi slovenských korún, Tmavomodrý svet sa stal v čase svojho vzniku s rozpočtom 230 miliónov českých korún najdrahším projektom v dejinách českej kinematografie.
Išlo o veľa, o - s veľkými nádejami očakávaný - revival Svěrákovcov po Koljovi, a o vieru v ďalšieho Oscara. Českým hokejistom sa v tom roku veľmi darilo a aj od Tmavomodrého sveta sa očakával víťazný gól.
A film Tobruk? Ten operuje s 96 miliónmi českých korún.
Do začiatkov nakrúcania zostávajú takmer štyri mesiace, do premiéry takmer rok a pol a rozpočet 96 miliónov je pokrytý na 70 percent, čo je objem, pri ktorom sa už filmári do projektu púšťajú. Prezentovať svoje plány je správne.
No ešte správnejšie je prezentovať ich v čase, keď „trošku“ peniažkov chýba. Hodilo by sa, aby sa napríklad slovenské ministerstvo kultúry trochu rozkývalo. Žiadosť o grant tam podávala produkčná Iveta Malachovská vraj už štvrtýkrát. Asi netreba hovoriť, s akým „úspechom“.
Slovenský film, peniaze aj herci
„Chcem ho nakrútiť ako slovenský film,“ povedal na lodi Kriváň na Dunaji Václav Marhoul. „Na Slovensku je neznáme, že slovenskí vojaci bojovali v Afrike za vojny proti Rommelovým vojskám. Boli súčasťou britskej armády, a to sa nehodilo do komunistickej ideológie.“
Prístav Tobruk bol jedným z najdôležitejších bojísk v Afrike počas 2. svetovej vojny. Od roku 1940 niekoľkokrát prešiel z rúk do rúk. Najznámejším sa stalo jeho obliehanie od apríla do decembra 1941. Spojenecké jednotky aj napriek dlhotrvajúcemu obkľúčeniu prístav ubránili. Počas bojov prišiel 11. českoslovenký peší prápor – Východný o 14 padlých a 81 ranených vojakov.
Slovenskému patriotizmu ulahodí aj to, že premiéra bude najskôr v Bratislave (6. septembra 2008) a až o štyri dni v Prahe. Zrejme za to môžu aj partneri zo slovenskej strany.
Tým hlavným je Ministerstvo obrany SR, hoci zatiaľ sa nevie, koľko prispeje.
„Potrebujeme od nich minimálne 4 milióny korún, alebo budeme musieť peniaze zo slovenskej strany hľadať inde. Európske kvóty na koprodukciu sú 10 percent. Ak sa ocitneme pod nimi, nebude to môcť byť slovenský film, čo by ma veľmi mrzelo,“ tvrdí Marhoul.
Slovensko budú zastupovať aj herci. Na tuniskú púšť (ktorá sa bude tváriť, že je líbyjská) ich príde spolu 14 a štyroch z nich našiel režisér v slovenských divadlách - Martina Nahálku, Andreja Poláka, Martina Fratriča a Matúša Krátkeho.
Absolvujú výcviky, prvý v Česku na základni NATO, druhý priamo na púšti v Afrike. Václav Marhoul, ktorý je majorom v českej armáde, je nekompromisný: Stanislavského metóda. Žiadny hotel, mobil či kokakola. Stany, samota a 6 litrov vody na deň. Na prvý pohľad odvážne, na druhý pohľad bežná prax, ak chce režisér dostať z hercov niečo viac než gestá naučené v škole.
Mimochodom, Tobruckú ulica nájdete neďaleko Slovenského národného divadla v Bratislave.
|
|
