O sebavedomí organizátorov svedčí nielen úctyhodný počet štyristo vystavených diel od vyše stovky autorov, ale i vízia predostretá na vernisáži: o dva roky to už má byť prehliadka tvorby z krajín Visegrádskej štvorky, neskôr akcia európskeho významu – „európske bienále“. Skúsme nechať bokom reminiscencie na rôzne mega-podujatia s podobnými ašpiráciami, no nejasnými koncami a prejdime k samotnej prehliadke, ktorú má pod patronátom Slovenská výtvarná únia (SVÚ).
Úžitková fotografia
Prvé, čo návštevníka zarazí, je množstvo voľnej tvorby. Na tom by nebolo nič čudné, keby podujatie nemalo pojem „úžitkové výtvarníctvo“ už v samotnom názve a keby tento pojem neznamenal umeleckú tvorbu predmetov s praktickou, teda úžitkovou funkciou.
Túto nezrovnalosť si zrejme uvedomujú aj samotné kurátorky výstavy (Mária Nepšinská, Ágnes Schramm), ktoré argumentujú častým prelínaním úžitkovej a voľnej tvorby. S tým radi súhlasíme, no na výstave sa nachádza množstvo diel, o ktorých „úžitkovosti“ by sa dalo minimálne polemizovať.
Možno ide o skrytý zámer autoriek, ktorý slúži na podnecovanie fantázie, no pri hľadaní úžitkovovej funkcie manipulovanej fotografie nosorožca sa dá dosť zapotiť. Návštevník sa takto stráca v skrumáži textilných, keramických, sklených objektov, grafickej tvorby, nábytkového, odevného, priemyselného dizajnu, šperkov, fotografie, interiérových prvkov a všeličoho iného. Zdá sa, že jediné, čo spája väčšinu vystavených diel, je členstvo autorov v SVÚ. No z estetického pôžitku sa stáva návšteva prehliadky dlhou a únavnou púťou cez chaotickú džungľu.
Kritériá výberu pozná snáď len porota SVÚ – nám zostáva len tušiť, že boli značne voľné, keďže v prvom kole zo 120 prihlásených autorov postúpilo 117 (!) a do druhého kola o desať menej. Zo zúčastnených autorov (nerozdelených do žiadnych kategórií) vybrala porota troch umelcov, ktorým bolo udelené ocenenie. Prvé miesto získala Anna Horváthová (keramika), druhé miesto Martin Greguš (fotografia) a tretie miesto Dejan Galovič (grafický dizajn).
Nie je jasné, ako sa dá porovnávať napríklad fotografia so sklárskou tvorbou či nábytkovým dizajnom. Tvorba v keramike zrejme dosahuje vyššiu kvalitu a inovatívnosť, ako znejú kritériá poroty, než tvorba v ostatných médiách.
Snahu kurátoriek o omladenie prehliadky prostredníctvom pozvaných hostí z radov začínajúcich autorov a čerstvých absolventov škôl (Betty Majerníková, Hany Kašičková, Michal Rafaj, Zuzana Kubánová, Martin Bu a iní) možno iba oceniť. Široké vekové zastúpenie vytvorilo zaujímavý priestor na vzájomné dopĺňanie sa či konfrontáciu rozličných generácií alebo štýlov.
Pozvánky nestačia
Vhodné umiestnenie vyvrcholí niekedy prekvapivo vtipne až zlomyseľne, vo väčšine prípadov je však logika rozmiestnenia nepochopiteľná a rušivá. Pokus oddeliť navzájom nehodiace sa diela prostredníctvom dlhých červených línií, šípok a mnohouholníkových (auto)koberčekov sa prezentuje ako snaha o dekonštrukciu v architektonicky čistom priestore. Niet sa čo čudovať, pri takom množstve diel sa aj autor architektonického riešenia musel cítiť „stratený v inštalácii“.
Prvý ročník Bienále úžitkového umenia môže slúžiť ako príklad toho, že príprava podobných podujatí si vyžaduje koncepciu. Stačí aspoň nejakú. Získanie grantu a rozposlanie pozvánok členom združenia je trochu málo.
Autor: Silvia Peťková (Autorka je kulturologička)
