ma v Bratislave uviedla jednu zo svojich hier s názvom mady-baby.edu, ktorú aj režírovala. Temperamentné predstavenie o troch mladých ľuďoch, ktorí opustili rodinu a krajinu s vidinou lepšieho života aj za cenu vlastnej dôstojnosti, hľadá odpoveď na otázku, ako to dnes v divadle na rumunský spôsob chodí.
V Bratislave ste uviedli hru na tému prostitúcie a pornografie, s ktorou ste v zahraničí dosiahli úspech. Ako ste hľadali hranicu medzi pornografiou a umením?
„Pornografiu žijeme každý deň, lebo má rôzne podoby. Musím však priznať, že videomateriál, ktorý som do predstavenia zaradila, nebolo ľahké pripraviť tak, aby násilie bolo stvárnené esteticky a popritom bolo aj viditeľné a spoznateľné.
Prečo?
„V tom videu som sa snažila inšpirovať myslením hlúpeho študenta, ktorý potreboval nakrútiť materiál na skúšku. Chcel urobiť experiment, a ja som zase chcela, aby nebol len čistou pornografiou. Najhoršie bolo, že vstúpil do sveta, kde vládne násilie, a to násilie sa mu začalo páčiť. Problém nastáva, keď ho začne nakrúcať a rieši ho len ako materiál. Narúša sa tým osobnosť človeka.“
Boli tieto filmové dokrútky v divadle nevyhnutné?
„Nepovažujem ich len za oddychové momenty. Naopak, majú dej posúvať dopredu a o niečom hovoriť.“
Kde ste vzali námet?
„Príbeh je fikciou, ktorá vychádza z reálnych faktov. Inšpirovala som sa nimi, keď som bola asi pred troma rokmi v Dubline, kde sa prekladala ďalšia moja hra. Bola som tam asi štyri týždne, a hneď v prvý deň mi udrel do očí titulok v Irish Times. Prečítala som si príbeh štrnásťročnej Rumunky, ktorá sa v Írsku začala živiť prostitúciou. O pár dní nato bola v tých istých novinách polemika, v ktorej sa k tejto téme vyjadrovali rôzni ľudia z rôznych oblastí. To bol prvý moment, ktorý ma zaujal. Nehovorím, že som hneď začala písať hru, ale určite to bol impulz.“
Prečo sa vás téma prostitúcie tak dotkla?
„Pravdupovediac, v tom Dubline sa mi v hlave veci akosi ujasnili. Prostitúcia síce existuje od nepamäti, ale vtedy som tú tému prežívala. Preto som aj hru vsadila do tohto prostredia. Samozrejme, rovnako dobre sa mohla odohrávať aj hocikde inde, ale predsa len, Dublin ma oslovil. Rovnako ako príbeh o dievčati, ktoré sa predáva, ma však zaujímala aj téma Rumunsko, hlavne zneužívanie symbolov, aké existovalo už v období vlády diktátora Ceaucesca.“
Za totality ste boli ešte dieťa. Ako si vybavujete to zneužívanie symbolov?
„Keď bola revolúcia, mala som desať - jedenásť rokov. Ale pamätám si, čo nás učili v škole. Že Rumunsko je najkrajšia krajina na svete, že má ohromne slávnu minulosť a nikto ho v žiadnej bitke neporazí. V mojej hre som potom niekoľkokrát použila videoprojekciu animovaného filmu o kocúrovi a myši, ktorá pred ním uniká a nakoniec sa mu vzdáva.“
Čo to znamenalo?
„Je to zvučka voľakedajšieho rumunského večerníčka. V čase komunizmu sme mali rozprávky raz za týždeň, desať minút v nedeľu. Uvedomila som si, že tá zvučka je vlastne veľmi drastická. Je v nej násilný moment a vypovedá veľa o vtedajšej rumunskej spoločnosti. Možno to nebolo vedomé, napokon, korisť a jej dobyvateľ si v istom momente vlastne rozumejú. No ak má človek žiť v nejakej krajine, musí brať ohľad na všetko, tak na veci dobré, ako aj na zlé. Preto je téma Rumunska u mňa tak výrazne prítomná. Je to Rumunsko, ako ho vnímam ja. Je to moje Rumunsko.“
Dá sa povedať, že je v hre niečo rumunské?
„Myslím, že isté nabúravanie nacionalistického mýtu.“
Ako ste našli zázemie na prípravu inscenácie?
„Hneď s prvou verziou textu som mala možnosť ísť na stáž do londýnskeho Royal Clubu a hneď som ho aj začala skúšať. Tam sa veľmi dobre rozvinul. Napokon mala hra premiéru v septembri minulého roka práve v tomto klube. Považujem to za veľmi dobré, lebo je zameraný hlavne na súčasnú modernú drámu. Bola som aj produkčnou tohto predstavenia, zháňala som peniaze a považujem za veľké šťastie, že som ich aj dostala. Netreba, myslím, pripomínať, že financie sú vysoko nenávratné. Žiaľ, vlastný priestor ako súbor nemáme, takže väčšinou pracujeme na rôznych miestach.“
Vstupujú herci do spracovania vášho textu?
„S troma hercami, ktorí v Bratislave vystúpili, a potom ešte asi so šiestimi ďalšími, sme spolu od čias vysokej školy. Už od prvého momentu písania hry, ktorú sme tu uviedli, som vedela, komu budú úlohy určené. Ale práve tým, že sme robili na mojom texte, začala som im dávať voľnosť vo vymýšľaní. Na druhej strane, keď sme začali so skúškami, povedala som si, že budeme potrebovať pevný scenár. Tak som začala pracovať na jeho definitívnej podobe. Robila som na scenári dokonca ešte aj potom, čo sme hru doskúšali. Je to vidieť aj na texte, ktorý vyšiel v slovenčine. Dokonca sa aj volá inak ako inscenácia.“
Ste jednou zo skupiny ľudí, ktorí sa v Rumunsku postavili proti tradičnému chápaniu divadla. Aké je to vaše chápanie?
„Svojím spôsobom je to tiež tradičné divadlo. Má svoj príbeh, osoby a z tohto uhla pohľadu môže byť považované minimálne za realistické. Svoje príbehy však postupne rozbíjam motívmi, ktoré prichádzajú z iného plánu. Sú prerušované snami, akýmisi nočnými morami, čím vstupuje do hry hyperrealizmus.“
V centre pozornosti vašich hier sú mladí ľudia. Čo o nich chcete povedať?
„Jedna z dôležitých vecí pre mňa je nedostatok vzorov. Všetci mladí by chceli čo najrýchlejšie získať peniaze, a pritom im nezáleží na tom ako. To je model súčasného moderného zbohatlíka v podstate vo všetkých krajinách. Pritom jeden druhého potrebujú, milujú sa, až sa dokážu aj zničiť. A potom je tu téma odchodu. Patrím do generácie, z ktorej veľké množstvo ľudí odišlo za hranice. Dokonca aj teraz zaznamenáva Rumunsko veľkú vlnu odchodu.“
Akú s tým máte skúsenosť?
„Zaujíma ma, čo je v pozadí tejto mytológie odchodu dobré aj zlé. Keďže chodievam po európskych festivaloch, mala som možnosť stretnúť sa s Rumunmi úplne rôznych sociálnych a spoločenských kategórií. A zistila som, že sa vlastne vôbec nestretávajú. A preto je ďalšou mojou témou napríklad nedostatok komunikácie medzi bežným človekom a intelektuálom.“
A čo starší rumunskí emigranti?
„Rumunská diaspóra existuje, stretla som sa s ňou, ale v oveľa menšej miere. Skôr vnímam tých emigrantov z bývalého režimu, ktorí sa do Rumunska vrátili, napríklad univerzitní profesori. Ale ich pocity mi nie sú blízke. Mojím problémom je moja generácia.“
Nie sú vaše predstavenia s politickým podtextom do istej miery akousi odplatou za to, že zostávate doma, v Rumunsku, a nepokúšate sa lepšie uživiť za hranicami?
„Boli chvíle, keď som chcela krajinu opustiť. Ale keď som začala robiť s ľuďmi, s ktorými som doteraz, mala som dôvod zostať doma.“
Myslíte si, že vaša generácia stále cíti dôsledky totalitnej vlády?
„Mám pocit, že v období Ceausescuovej vlády sme sa veľmi vzdialili od reality. Po roku 1989 sa, najmä v divadle, deje vlastne to isté. Riešia sa témy, ktoré nechcú vidieť ľudí z ulice. A problém je, že keď od reality utekáš, ona si ťa kdesi čapne, a tak nie si na ňu pripravený.“
Ako prijímajú v Rumunsku vaše hry?
„V oficiálnom svete divadla ťažko. Mnohí povedali, že témy mojich hier sú vraj príliš blízko realite. Ale myslím si, že zaujímavá a dôležitá je nielen realita, ktorá sa v nich objavuje, ale aj uhol pohľadu, ktorý zaujímam. Ja mám svoj uhol pohľadu, nejaký politik tiež svoj, a pritom môžeme žiť tú istú realitu.“
Viete si politiku z vašej tvorby odmyslieť, alebo ju považujete za jej nevyhnutnú súčasť?
„Objavujem politiku vo všetkých sférach života, je pre mňa neodmysliteľná. Veď ak si zoberieme len fakt, že v rumunskom národnom divadle sa hrá muzikál, to je podľa mňa jasný politický ťah.“
Patríte medzi rumunských tvorcov, ktorí získali ohlas za hranicami. Cítite sa ako posol rumunskej kultúry?
„Necítim. Nerobím veci za Rumunsko, ale za seba. Keď som predstavenia pripravovala, ani vo sne mi nenapadlo, že by mohli ísť do sveta. To prichádza časom a nikdy nie vlastným pričinením. Otázka zodpovednosti za reprezentovanie Rumunska je vlastne veľmi arogantná.“
Niektorí vidia vo vašej tvorbe dosť veľkú inšpiráciu anglickou cool dramatikou. Je vám blízka?
„Je to možné. Z môjho pobytu v Londýne mám pocit, že isté témy sú spoločné na Západe aj na Východe a cirkulujú práve preto, že sme otvorení. Neviem, či ide o vplyv alebo duch doby. No jedným z dôvodov, prečo zostávam v Rumunsku, je práve zistenie, že ako umelca ma inšpirujú témy, ktoré môžu byť naše aj svetové. V podstate ma však nezaujíma, kto ako moju tvorbu nazýva. Hry sú mi veľmi blízke, robila som na nich s hercami, ktorí sú mi blízki.“
Bojujete ako režisérka s totalitou vo vlastnom vnútri?
„Myslím že totalitarizmus a spomienka naň ostáva vo mne doteraz. Človeka podvedome prenasleduje to, čo zažíval.“
Ako vnímate obdobie, ktoré žijete po páde bývalého režimu?
„Neviem, či je šťastie, alebo nešťastie prežiť obrat k demokracii. V každom prípade žijem po roku 1989 v Rumunsku skôr obdobie tranzície, a ťažko povedať, či sa už skončilo. Na jednej strane sa rozbehla ekonomika, a to je vlak, do ktorého sa nedá naskočiť, keď už fičí. Z pohľadu kultúrnych stratégií sa veci naopak hýbu veľmi pomaly.“
Veríte v demokraciu?
„Ak majú byť hodnoty novej demokracie všetky tie historické budovy, ktoré sa stali supermarketmi, tak v demokraciu neverím. Donedávna som stála pred rozhodnutím, že to buď zabalím, lebo to nejde, alebo to budem robiť tak, ako sa dá, aj za minimum. Dnes je mi dosť jasné, že sa skončila éra, v ktorej je človeku niečo dané, a treba, aby sám niečo robil. Lebo ak má čo povedať, vždy nájde spôsob ako. Neznamená to však, že nepotrebuje ochranu.“
Z rumunčiny tlmočila Eva Ťapajnová
