kauza Kajínek či "päť českých na stole". Jeho reportáž o úplatkárskej afére Péťa a Doležel priniesla informáciu o pripravovanej vražde detektíva Kubiceho. "Základnou zbraňou novinára je trpezlivosť. Ak nie je trpezlivý a hlavne, ak nie je trpezlivý jeho zamestnávateľ a vydavateľ, nemôže mať dobré veci. Slovenskí vydavatelia a zamestnávatelia do toho nechcú investovať," hovorí pre SME reportér televízie Nova Janek Kroupa.

Ste autorom knihy Zločin ako profesia. Nestal sa paradoxne zločin aj vašou profesiou, keď jeho odkrývaniu venujete väčšinu svojho času?

Našťastie, nepokúšam sa o žiadny zločin. (Smiech.) Vždy mám možnosť urobiť krok späť a povedať nie, ak nechcem vstúpiť do nejakej kauzy. Svoje témy nedostávam príkazom. Takže vždy môžem cúvnuť, čo neplatí v prípade ľudí, o ktorých je moja kniha.

Nie je to len akási útecha, keď sa vlastne už od roku 1997 nevenujete iným témam?

Začínal som v Občianskom džude, relácii, ktorá sa zaoberá spornými bodmi vo vzťahu štát - občan. Snažili sme sa hľadať riešenia, ako občanovi pomôcť, ale po roku ma to prestalo baviť. Modely, ako štát trýzni občana, sa totiž dokola opakujú. Navyše v relácii Na vlastné oči mám možnosť naplniť až 50 minút, čo je slušný priestor pre príbeh. A keď mám toho v Čechách dosť, nechajú ma odísť do nejakej peknej vojny, takže som akoby slobodný...

Čo je to za slovné spojenie - pekná vojna?

O vojnách si ľudia vypestovali mýty, ktoré nie sú pravdivé. Treba si uvedomiť, že aj v čase vojny život ide ďalej. Vojna nie je iba to, čo sa zmestí do dvoch minút spravodajstva z bojiska. Väčšinu vojnového dňa sa nič také nedeje. Je to samé čakanie. Napríklad slávna palestínska intifáda sa odohrávala na jednej ulici, kde sa každý deň programovo o 4. popoludní zomlela nejaká bitka, ktorá sa skončila o 6. večer, lebo sa zotmelo. V Kosove to bolo ešte vyhrotenejšie - tam sa strieľalo od 8. ráno do pravého poludnia, potom bol obed, všetci sa pekne napapali, a od 14. hodiny sa pokračovalo v streľbe do zotmenia, keď sa už išlo spať. Najlepší bol Afganistan - na jednej strane frontu sedel v zákope Mohammad, ktorý zobral vysielačku a zavolal Alimu na druhej strane: ,Ali, teraz budeme strieľať, schovajte sa!' Tak sa schovali, a keď odzneli 2 - 3 salvy, Ali volá naspäť Mohammadovi: ‚Počúvaj, človeče, nemuseli ste nám rozbiť až tri tanky! A, aháá, pozdravuj sesternicu!'

Prečo sa takéto niečo nedostane do spravodajstva? Nevytvárajú novinári vojne akési divadelné kulisy?

To nie, každý novinár chce povedať, čo sa v tom-ktorom dni udialo, ale ako popíšete a nakrútite čakanie? Čakáte na útok, čakáte po útoku, čakáte, kým vám privezú jedlo... S vojakmi, ktorí sú na to, aby bojovali, je takmer nemožné viesť diskusie o príčine a podstate vojny. Oni tieto veci neriešia a je dobre, že to nerobia.

Je teda aj novinár takým vojakom?

Samozrejme, že by nemal byť. Novinár rovnako ako pri opisovaní zločinu je vo výhode - môže od toho všetkého odstúpiť bokom a premyslieť si, čo sa vlastne stalo a kam sa ešte pôjde pozrieť. Preto je veľmi dôležité, aby boli novinári slobodní a nezávislí. Len tak môžu získať potrebný nadhľad.

A potom, keď má reportér nadhľad, vysloví slovné spojenie "pekná vojna". Nie je to už cynizmus?

Pokúsim sa to vysvetliť inak: zo žiadnej vojny sa mi vlastne nechcelo odísť domov, pretože v každej vojne máte dané jednoznačné pravidlá hry - na toto miesto ísť nemôžete, lebo ak tam pôjdete, zastrelia vás, takže tam nejdete. Vo vojnovom konflikte som naozaj nebol sám, kto mal pocit, že odrazu riešite len podstatné veci, a nie nejaké hlúposti, či pôjdete do práce električkou, autom, alebo pešo. Nerozmýšľate nad tým, či si dáte sukňu alebo nohavice. Každé rozhodnutie, ktoré urobíte, môže mať fatálny dosah na vás, ale aj na ľudí okolo vás. Aj v prípade, že niekomu pomôžete alebo mu zachránite život. Navyše, takmer nikto, kto pácha zločin alebo násilie, nechce, aby ho pri tom niekto pozoroval. Prítomnosť pozorovateľov a novinárov vo väčšine vojen znižuje mieru násilia. Ak teda tú vojnu nevedú Rusi, tým je to jedno.

To ste zažili v Čečensku?

Áno. Byť zajatý ruskou armádou je najstrašnejšia vec, aká sa vojakovi môže stať. Rusi sú naozaj šialení v tom, akým spôsobom vedú vojnu. Všetky západné krajiny, nech si o konfliktoch, ktoré rozpútajú, myslíme čokoľvek, stavajú na prvé miesto ľudský život. Chránia svojich a snažia sa chrániť civilistov. No Rusi riskujú životy svojich vojakov úplne rovnako ako civilistov, im je to proste jedno. Je ich tak veľa, že s tým operujú.

Ale aj v arabskom svete je veľa ľudí...

Áno, a ich spôsob vedenia teroristickej vojny je veľmi podobný tomu, ako viedla ruská armáda vojnu v Čečensku. V Groznom sa v čase volieb stretli ruské proputinovské a prožirinovského sily, ktoré sa nemali rady a dokázali sa samy navzájom postrieľať. Zároveň v ruskej armáde existovalo pnutie medzi žoldniermi, ktorí boli zaplatení a nasadzovaní na skutočne nemilosrdné akcie, a regulárnou armádou, teda 20-ročnými chlapcami, čo len narukovali, nemali s vojnou nič spoločné a chceli prežiť. Tieto dve zložky sa neznášali a Čečeni to často využívali. V noci sa priblížili k nejakému blokpostu ruskej armády, vystrelili na druhý a Rusi sa už potom vystrieľali aj sami.

Akí boli Čečeni?

Bol som len v prvej vojne... Vtedy boli veľmi priami. Keď zajali ruského vojaka v boji na zemi, bolo viac-menej isté, že to prežije, lebo to chápali ako čestný boj. Ak zajali pilota, podrezali ho, lebo ho považovali za zbabelca, keď zo vzduchu útočil na ľudí na zemi.

Spolupracovali ste v Čečensku aj s Petrou Procházkovou?

Veľmi mi pomohol jeden z jej manželov, ktorí sa neskôr stratil. Bolo mi to veľmi ľúto, lebo to bol veľmi fajn človek - taký obrovský dvojmetrový statočný Inguš...

Petre Procházkovej vojnová skúsenosť poznamenala celý jej nasledujúci život...

Vojna vás pohltí. Petra dnes už možno ani nechce žiť obyčajný, normálny život, lebo keď sa vrátite, máte pocit, že je banálny. Všetky rozhodnutia, ktoré musíte robiť v obyčajnom živote, sa vám zdajú ničotné. A trvá to dlhší čas, kým si zase zvyknete.

Ako vojny poznamenali vás?

Myslím si, že také tie pseudoamerické traumy sú hlúposť. Človek si napokon zvykne na všetko. Zvyknete si na to, čo je vo vojne, a keď sa vrátite, okolnosti vás donútia vplávať do normálneho života. Mnohí ľudia svoju túžbu po riziku kompenzujú adrenalínovými športmi - vylezú na most, aby skočili dolu, a riskujú, že sa gumové lano odtrhne a rozbijú si hlavu. Považujem to za samoúčelný nezmysel. Radšej pôjdem do nejakej peknej vojny a urobím niečo, z čoho mám aspoň trochu pocit, že je to prospešné. Vo vojne tiež riskujete, ale novinári riskujú každý deň. Hocikedy môžu niekoho rozzúriť a musia počítať s túžbou takého človeka pomstiť sa. Dosah novinárskej práce je veľký a zodpovednosť, ktorú nesieme, je aj tá, že ľudí občas naozaj naštveme.

Za tie roky sa z vás stala známa televízna tvár. Ako sa vám darí pri odhaľovaní rôznych ošemetných záležitostí zamaskovať sa nepoznanie?

Dnes už, bohužiaľ, musím za seba nasadzovať iných. Raz som išiel kupovať asi sto samopalov - celý deň som strávil v akomsi štúdiu, kde okolo mňa poletovali tvory indiferentného pohlavia. Neviem, či to boli dievčatá, alebo chlapci, ale vraveli mi, že si to celé mám užiť - strihali ma, farbili mi vlasy, fúzy, robili zo mňa iného človeka a mali pocit, že je to pre mňa príjemne strávený čas. Boli to však najväčšie muky, ktoré som pri svojej práci zažil, no hrôza. V obleku a s dvoma dvojmetrovými Ukrajincami som nastúpil do obrovskej čiernej limuzíny - mali sme byť akože mafiáni. Prišli sme na benzínku natankovať a pani v pokladni sa ma sprisahanecky opýtala: ‚Čo točíte, pán Kroupa?' Samozrejme, že sme žiadne samopaly nekúpili.

Čo vás motivuje stále sa "hrabať" práve v zločinoch?

Mohol by som robiť rozhovory, ale ak ich chcete robiť poriadne, musíte sa občas stretnúť aj s človekom, ktorý je vám protivný. Mohol by som robiť športového novinára, ale aj vo futbale sú úplatky. Každý novinár, ak robí svoju prácu poriadne, skôr či neskôr odhalí nejakú špinavosť. Je to ako previazaná guľa, do ktorej môžete vstúpiť z rôznych strán - cez kultúru či šport, ale vždy sa dostanete k nejakej nekalej hre. Napokon to vôbec nie je také strašné, keď môžem kedykoľvek odísť a odpočinúť si. Hlavné je, že vôbec môžem zverejniť, čo som o spáchaných zločinoch zistil. To, že existuje sloboda slova, je predsa fantastické!

Napriek tomu, čo vás na zločinoch fascinuje?

Najkrajší je moment, keď sa mi zloží mozaika - ako keď skladáte puzzles. Dlho čakáte, nejaký čriepok trčí a vy nevidíte súvislosti. Keď sa zrazu niečo stane a vám sa zloží celý obraz a vy viete, ako to bolo. A keď máte naozaj šťastie, tak to môžete aj dokázať. Všetko ostatné je už iba rutina - nakrútiť to, prehovoriť ľudí, aby vám o tom niečo povedali, alebo nasadiť skryté kamery - to je už tak trochu otrava.

Nebojíte sa vlastného omylu?

Nie som tu na to, aby som súdil. Ja len poviem, čo som sa dozvedel, a milý divák, poslucháč alebo čitateľ - urob si na to názor sám. Voči zločincom alebo ľuďom, čo sú neskôr odsúdení, necítim averziu. Chcem len pochopiť ich motiváciu a spoznať ich vlastnú verziu príbehu. Niekedy je pravdivá, inokedy nie.

Obávajú sa vás českí politici?

Ak zavolám nejakému ministrovi, tak mi zodvihne telefón. A ja viac ani nepotrebujem. V podstate mi je jedno, čo si o mne myslí. Fakt je, že v našej relácii politici nechcú účinkovať, lebo vedia, že by sa ocitli v súvislosti s niečím, čo zapácha. A kto sa zahráva s tým, čo zapácha, tak skôr či neskôr začína zapáchať sám. Hrozí to, samozrejme, aj novinárom. Takže raz za čas sa musia ísť osprchovať a poodstúpiť.

Ako sa "sprchujete" vy?

Napríklad tak, že hrám ragby - trikrát týždenne sa dve hodiny venujem len športu. Zaujímavé vo vojne je to, čo platí aj pre našu profesiu, že keď je človek vo veľkom strese, tak mu ho pomôže prekonať len niekoľko vecí - buď má dobrý tréning, dobré vzdelanie, alebo pevnú vieru. A ja verím. Sú to pevné body v živote, ktoré sa nezačnú triasť v základoch, keď sa otriasa všetko navôkol, rúti sa a vy sa bojíte o svojich blízkych. Máte niečo, o čo sa môžete oprieť, alebo sprchu, ktorá vás vnútorne očistí. Keď viete, že nie všetky hodnoty sú relatívne. Výhovorka, že všetko je relatívne, je hlúposť. V skutočnosti len máločo je relatívne.

Keď sa usilujete pomenovať zlo, cítite sa Božím bojovníkom?

Necítim sa povolaným na to, aby som vymetal zlo. Novinár môže na zlo iba posvietiť a ukázať ho. A to, čo s ním urobí niekto ďalší, je iná vec. Necítim sa Božím bojovníkom, ale rodičia mi hovorili, aby som neluhal. Tak neklamem. To nesúvisí s vierou. Viera mi pomáha získať nadhľad.

V slovenskej novinárskej súťaži Nadácie otvorenej spoločnosti ste boli členom poroty televíznych reportáží. Aký máte názor na slovenskú televíznu žurnalistiku?

Oproti nám vaši ľudia pracujú vo veľmi zložitých podmienkach. Investigatívna žurnalistika je drahá. Neposkytuje žiadnu záruku, že niečo vyjde. Novinár často iba tuší, že téma existuje, a potrebuje more času. Základná zbraň novinára je trpezlivosť. Ak nie je trpezlivý a hlavne, ak nie je trpezlivý jeho zamestnávateľ a vydavateľ, nemôže mať dobré veci. Slovenskí vydavatelia do toho nechcú investovať. Je ťažké pomenovať, prečo to tak je, ale na Slovenskú sú šikovní ľudia, ktorým podmienky nedovoľujú pustiť sa do naozaj veľkých káuz.

Vám sa podarilo odhaliť veľké korupčné kauzy. Pomáhali vám občania?

Občas sa stalo, že ľudia, ktorí nám naozaj chceli pomôcť, skončili strašne. V kauze starostu Péti sme do blízkosti šéfa kabinetu úradu vlády Doležela infiltrovali svojho človeka. Zamestnávateľ nás nechal pracovať na téme deväť mesiacov, čo je aj na české pomery dosť dlho, ale vaši kolegovia mi hovorili, že na Slovensku je to nemysliteľné. No bez toho sa takéto niečo vôbec nedá urobiť. No a náš korunný svedok dnes skončil s policajnou ochranou, lebo sa mu vyhrážali, že ho zabijú. Kdesi je ukrytý s rodinou, nesmie vystrkovať nos, nesmie sa stýkať so svojimi súrodencami, rodičmi, prišiel o dobrú povesť a prácu úspešného architekta. Pamätám sa na naše rozhovory pred nakrúcaním, v ktorých mi hovoril o svojom strachu. Hovoril som mu, že sa musí rozhodnúť sám, či sa bude zlu iba prizerať, alebo s tým niečo urobí. A on sa zachoval ako skutočne statočný človek, ale veľmi na to doplatil.

Nemôžete mu pomôcť?

Neviem ako. Nie je to v mojich silách. Cynicky povedané, on vedel, do čoho ide. Napriek tomu cítim spoluzodpovednosť za to, čo sa mu prihodilo...

Váš otec Daniel Kroupa bol disidentom. Ako si spomínate na svoje detstvo?

Vedel som, že sa otec len tak nezrúti, že je statočný - presné slovo na to je, že sa "neposerie". Som z veľkej rodiny, je nás šesť súrodencov, a keď mám akýkoľvek problém, vždy mi pomôžu. Sú to moji najbližší kamaráti.

Ako váš otec hodnotí vašu prácu?

Otec by si prial, aby som robil rozhovory s pánom Větvičkom - riaditeľom botanickej záhrady. To by sa mu páčilo najviac, ale so všetkou úctou k pánu Větvičkovi, nie je to moja téma. A keď bol otec v politike, o práci sme sa nezhovárali vôbec a ja som sa vyhýbal politickým kauzám.

Jedna z otázok, ktorú si ľudia kladú, keď sa ocitnú zoči-voči zlu, je, prečo vôbec existuje. Čo si o tom myslíte vy?

Podstatou viery v Boha je uvedomenie si, že zlo existuje. Bez zla nefunguje dobro. Sú to spojené nádoby. Sme zodpovední za to, čo robíme. Človek je slobodný tvor a súčasťou tejto slobody je možnosť páchať zlo.

Keď odhaľujete korupciu, máte pocit, že sa česká spoločnosť od nej časom očistí?

Žiadna spoločnosť nemá schopnosť sa od toho očistiť. Korupcia a zločinnosť sú súčasťou spoločnosti, lebo človek je tvor, ktorý k tomu inklinuje. Zlé je, keď sa to stáva normou. A problém českej spoločnosti je v tom, že korupcia sa naozaj stala normou. A nikoho neprekvapuje, že to tak je.

Máte pocit, že pracujete v dobrej firme?

(Smiech.) Mám pocit, že pracujem vo firme, ktorá mi zatiaľ umožňuje pracovať slobodne.

Neznepokojujú vás výhrady ľudí voči komerčnosti Novy?

Nove sa často vyčíta, že jej jediným kritériom je sledovanosť. Vraj by to malo inak a Nova by sa mala usilovať stať mienkotvorným médiom, ktoré formuje vyššiu úroveň v spoločnosti. Mojím záujmom je, aby sa na moju reportáž pozrelo čo najviac ľudí, a zároveň chcem, aby človek, čo sa na ňu začne pozerať, ju dopozeral do konca. Pre mňa je sledovanosť dôležitá, preto musím urobiť reportáž tak, aby bola zrozumiteľná pre širokú verejnosť. Je toto komerčnosť?

S pomocou skrytej kamery ste odhalili gang obchodníkov s detskou pornografiou. Aké to je - pozerať sa do očí pedofilovi?

Nakoniec som od toho musel odísť, lebo mi robilo problém ovládnuť sa a neinzultovať ho fyzicky. V Čechách sa v tejto súvislosti rozbehla dosť zvrhlá debata o tom, či zakázať držanie detskej pornografie, alebo nie. Na jednej strane stáli lekári, ktorí hovorili, že by sme nemali takto deviovaným ľuďom zakazovať, aby si doma pozerali, čo chcú, lebo sa tým zbavujú svojej sexuálnej energie. Neboli však vôbec ochotní akceptovať, že na úplnom konci tohto materiálu je zneužité maloleté dieťa. Človek, čo tento materiál chce mať doma, zaň zaplatí a jeho peniaze sú motorom celého biznisu. V iných krajinách je držanie detskej pornografie trestný čin. V Čechách môžete mať toho doma koľko chcete a nedopúšťate sa trestného činu. Keď to niekto predáva deťom, dopustí sa ohrozenia mravnosti, ak dospelým, tak nedovolene podniká a skončí len s podmienkou.

Nebojíte sa, že sa vám niekto pomstí?

Som opatrný. V novinárskej brandži je dôležité držať slovo. A, bohužiaľ, aj slovo dané gaunerovi. Oni vedia, že som novinár, a keď im niečo sľúbim, tak to splním. Umožňuje mi to hovoriť s nimi a niečo sa dozvedieť. A nech je moja firma, aká chce, keď zavolám, do pol hodiny mám ochranku, zariadený hotel a nemusím nič dokazovať. Stačí povedať, že mám podozrenie - natoľko mi dôverujú.