Čím sa dnes zaoberáte?
„Sieťou súkromných hokejových škôl. Víkendové máme v Prahe, Slanom, Nymburku, týždňové v Kravároch na Sliezsku, v Jindřichovom Hradci. Som rád, že k nám chodia aj deti zo Slovenska.“
Ako sa vám darí ekonomicky. Dostávate od štátu nejaké dotácie?
„Ani korunu. Sotva by sa tak stalo, stratil by som nezávislosť. Sami si vychovávame trénerov, ide to. Žijeme slušne.“
Chodíte aj na ľad?
„Iste, to je súčasťou programu. Keby som to nerobil, nemala by naša škola taký zvuk.“
Prvý titul majstra sveta ste získali v Prahe 1985 so slovenským kapitánom Dáriusom Rusnákom. Ako na to spomínate?
„Rád. S Darom Rusnákom som dodnes v kontakte. Liba, Pašek, stihol som aj Petra Šťastného - všetko to boli talentovaní hokejisti.“
V roku 1972 ste trénovali v Košiciach.
„Preto sa cítim tiež súčasťou slovenského hokeja. Prežil som tam príjemné tri mesiace, zachraňovali sme ligu s vynikajúcimi osobnosťami: brankárom Holečkom, Brunclíkom, Faithom.“
Kam sa posúva hokejový vývoj?
„Najprudšie ide dopredu technika. Je to aj dôsledok jednostranného zamerania od útleho detstva. Špecializácia od piatich-šiestich rokov. Podobne je to aj vo futbale. Realizácia technických prvkov sa blíži virtuozite. Z nej prichádza istota, že aj v najťažších situáciách hráči udržia kontrolu nad pukom.“
Za vašich čias mali reprezentační tréneri viac priestoru na koncepčnú prácu. Mali hráčov k dispozícii celý rok. Teraz čakajú, kto príde z NHL.
„Žiadna tragédia, nedá sa tomu vyhnúť. Ja by som to otočil: Európa nesmierne pomohla zámorskej NHL, obohatila ju o kreativitu. Problém vidím vo finalizácii talentov v Čechách. Súčasné pomery na Slovensku sa neodvážim analyzovať.“
O čo ide?
„Aby neodchádzali do zámoria už šestnásťroční chlapci. V Čechách im nedokážeme ponúknuť také prostredie, aby ostali doma aspoň do osemnástich a potom sa rozhodli medzi NHL či Európou. Hráči, ktorí doma absolvujú dlhšie obdobie výchovy, sa potom vracajú reprezentovať s hlbším vzťahom.“
Čo znamená korektné prostredie?
„Rovnosť šancí, príležitostí, súťaženia. U nás s nedospelými chlapcami zaobchádzame často ako s profesionálmi. Potom stratia schopnosť precítiť hrejivosť domova, materský klub. Talenty striedajú kluby, nie sú zvyknuté na súťaž, ale na preferenčný koučing. Že ich niekto uprednostňuje. To nie je normálny vývoj.“
Tréneri strácajú nezávislosť, tak to myslíte?
„Tak, v minulosti sa ich zastal zväz, teraz nemá kto. Lietajú medzi vplyvmi. Viac rozhodujú manažéri. Agenti môžu hokeju pomáhať, rozvíjať marketing, no nemali by ovplyvňovať trénerov.“
Tlak na trénerov stupňuje rastúca komercializácia. Dá sa tomu vyhnúť?
„V kluboch ťažšie. Za mojich čias to bolo objektívne ľahšie, neboli v hokeji také veľké peniaze. Keď som nastupoval do reprezentačnej funkcie, zavolal si ma vtedajší predseda telovýchovy Antonín Himl. Povedal, že mi vždy pomôže, nech zavolám. Ubezpečil ma, že vo všetkých rozhodnutiach mám voľnú ruku. Potom povedal jasné pravidlá.“
Za socializmu však boli nemenej vysoké nároky na výsledky. Návrat bez medaily sa rovnal neúspechu?
„No práve. Himl mi naozaj dal voľnú ruku, ale tie pravidlá vyzerali takto: Ak získame titul, bude šťastný. Ak skončíme druhí, bude spokojný. Ak bronzoví, akceptuje to, i keď bude kyslý. Ale keby sme boli štvrtí, podá mi ruku na rozlúčku.“
Vtedy sa o šport pozorne zaujímal aj predseda vlády Ľubomír Štrougal. Mal sklony zasahovať?
„Vôbec nie, bol užitočný fanúšik.“
Koho favorizujete na šampionáte v Moskve?
„Silná je Kanada. Skvele sú organizovaní Švédi.“
Čo vravíte na Slovensko?
„Máte tu dosť šikovných hráčov. Páči sa mi prístup Mira Šatana, ktorý po náročnej sezóne prišiel do národného tímu a perfektne bojuje.“
