„Na túto výstavu nechodí príliš veľa návštevníkov,“ priznáva pani na prehliadke Vratislava Karla Nováka v Galérii Z. „Asi ho nepoznajú,“ uvažuje.
Asi nie a možno áno. Ak si niekto myslí, že Vratislava Karla Nováka nepozná, je veľká pravdepodobnosť, že sa mýli.
Je to predsa jeho metronóm, ktorý na Letnej v Prahe odmeriava čas. Obrovská konštrukcia, ktorú vidieť už od Národního divadla na druhej strane mesta. Nachádza sa presne tam, kde stál kedysi Stalinov pomník, na mieste, ktoré sa medzičasom premenilo na prehliadku skateboardistov cez deň a na križovatku zamilovaných v noci.
Novákov metronóm je už ustálenou metaforou plynutia času. A v takýchto metaforách rozohráva umelec svoju výstavu Aj tak stále inak, ktorá prebieha v bratislavskej Galérii Z v Zichyho paláci na Ventúrskej ulici do konca týždňa.
Metafory - to zaváňa poéziou a tá dnes nie je u nás ani náhodu módna. Lenže Vratislav Karel Novák prináša tieto básnické figúry s roztopašným humorom a nekonečnou originalitou. Tento sochár, šperkár, predstaviteľ konštruktivistických tendencií v českej sochárskej tvorbe, profesor a vedúci ateliéru Socha a šperk na Vysokej škole uměleckoprůmyslové v Prahe, má slabosť pre kinetické a geometrické konštrukcie. A je ľahučké mať slabosť pre jeho tvorbu.
Jedna z vystavených konštrukcií sa volá Dušičky – ľadová revue, milenci a dvaja chreni, ďalšia Dušičky – trampolína. Tie „dušičky“ – na prvý pohľad plápolajúce vzduchom naplnené balóniky - pochádzajú z tela kapra, na chvostík poslúži pierko a ich dlhé štíhle nožičky, na ktorých sa do rytmu bubnov roztopašne natriasajú, sú z kovov.
Krehké, nežné, trasúce sa stvorenia dokážu vyvolať úsmev, a súčasne fascináciu. Karel Vratislav Novák sa snaží ukázať, akokoľvek odvážne to znie, „že aj kapria duša po tom, čo sme ju skonzumovali, si zachováva svoju spiritualitu“. Nádheru vzkriesených duší necháva prehovoriť aj cez tiene na projekčnom plátne.
Prehliadka ponúka len zlomok z umelcovej tvorby, ale aj neúplný prierez dokáže rozrajcovať fantáziu. Karel Vratislav Novák nabáda diváka pozerať sa na svet okolo nanovo a uvoľnene, prezrádza mu, aké nečakané možnosti v sebe ukrývajú obyčajné predmety okolo nás.
„Stačí“, keď na detský kočiar natiahneme igelit a pustíme do neho vzduch, keď naolejujeme „unavené“ konštrukcie. Závanu dadaizmu sa netreba báť. Vratislav Karel Novák ukrýva tajomstvá do svojho Cyklotu, Fúzača, či do Planetária, robí to jemne a odvážne, sofistikovane a barbarsky súčasne.
A návštevník výstavy? Ostane mu omámenie, ako keby stál v bruchu Pražského orloja.
