Patria medzi tonajlepšie, čo ponúka prestížne britské vydavateľstvo Ninja Tune (u nás distribuje Wegart). Zmenili tvár inteligentnej tanečnej hudby, no na poslednom albume Ma Fleur sa vrátili k tradičnejším pesničkám. Charakteristická nálada, trochu zadumané melódie a príjemný pocit. To sú The Cinematic Orchestra, hudobníci, ktorí stále kombinujú živé nástroje i elektroniku. Kapela je však predovšetkým JASON SWINSCOE, jej zakladateľ, milý a ochotný človek, s ktorým sme sa zhovárali na linke Bratislava – New York.
Čo práve robí pán Cinematic Orchestra?
„Momentálne máme prestávku medzi koncertmi. Ale inak, teraz mám rád tie veci okolo hudby. Rôzne udalosti, ktoré dávajú tvorivý impulz na vlastnú tvorbu. Nerád by som sa opakoval, ale tiež by som nerád skúšal každý deň čosi nové.“
Na albume Ma Fleur ste začali pracovať v Paríži, dokončovali ste ho však v New Yorku. The Cinematic Orchestra sa chcú presadiť v USA?
„New York bolo to posledné miesto na svete, o ktorom by som povedal, že tam pôjdem. No veci, ktoré by inde boli oveľa zložitejšie, sa tu zrazu dali urobiť. Myslím si, že to bolo rozhodnutie jednej chvíle, založené na možnostiach, ktoré by inak neprišli. V New Yorku človek cíti úplne iný typ energie, je tam jednoducho dobrá atmosféra.“
Sú teda pre vás emócie dôležité?
„Presne tak. V mojom zozname najdôležitejších vecí sú niekde na prvých miestach. To je to, čo sa tiahne celou hudbou. Musí mať čosi v sebe, čosi ako dušu.“
Je ťažké vpísať emóciu do skladby?
„Nemyslím si, že dôležité je nejaké vpisovanie, emócia je skôr technika, ktorá človeku pomáha skladať.“
Myslíte, že ľudia dnes ešte chcú počúvať surové emócie?
„Tak to zistím, až ten nový album vyjde. (Smiech.) To je dobrá otázka. To skúste povedať vy mne, ja tú hudbu iba robím. Dúfam v to, ale neviem. V tomto som úprimný.“
Kde nachádzate charakteristickú náladu Cinematicov?
„Myslím, že to je miestom a časom. Tou variabilitou. V priebehu niekoľkých mesiacov napríklad nájdete mnohé nahrávky, ktoré znovu a znovu počúvate. Niektoré etnické, iné klasické, nejaké keď šoférujete auto a ďalšie, keď sa vyberiete na tanečnú párty, alebo keď chcete iba tak oddychovať. A to všetko sú rôzne nálady. Ľudia mi napríklad vravia, že Cinematic je dobrá hudba do auta, tak neviem.“
Majú tieto nálady spojitosť s konceptom nového albumu? Ten by mal rozprávať akýsi celistvý príbeh jedného života. Prečo nie čosi jednoduchšie?
„Je to tak. A prečo? Pretože mám pocit, že práve teraz sa to stalo akousi mojou súčasťou. Bol som konfrontovaný s nejakými osobnými zážitkami, a keď som už s týmito vecami raz pracoval, prečo to neposunúť ďalej? Chcel by som, aby si čosi z tej hudby mohli odniesť aj ďalší ľudia.
Nie je to príliš osobné?
„Myslím si, že je dôležité, aby sa ľudia nebáli pracovať s tým, čo cítia. Nie je vždy dobré ignorovať, čo sa im ich vlastné telo snaží naznačiť. Alebo prípadne duša.“
Možno práve o tomto je hudba.
„Áno, aj keď si niektorí myslia, že je skôr paródiou tohto. Pritom ďalší o tej istej muzike vravia, že je smutná a depresívna, pričom iných naopak povznáša. Nakoniec sa dostanete k tomu, že to vždy záleží na konkrétnom človeku a jeho životnej skúsenosti. Práve táto konfrontácia je tým, čo to celé drží pokope. Ľudia sa koniec–koncov vždy len snažia pochopiť skúsenosť niekoho iného. Práve toto sú pre mňa veci, o ktorých život je.“
Aké je teda pre vás počúvanie vašej vlastnej hudby?
„Keď robím hudbu, a špeciálne, keď robím hudbu digitálne, počúvam ju stále dookola. Vtedy prichádza obdobie, keď som sentimentálny, tento pocit vo mne vlastná hudba vyvoláva. No v okamihu, keď je nahrávka hotová, už ju nepočúvam.“
Veľa hudobníkov vraví, že po hodinách strávených s vlastnými skladbami ich už nenávidia.
„Nepovedal by som, že ich nenávidím. Je však pravda, že som nimi trochu unavený. Tak je to pri všetkom, keď robíte príliš často jednu a tú istú vec, keď s ňou trávite priveľa času, príde takéto rozpoloženie. Vtedy je najlepšie čosi zmeniť, čímsi sa osviežiť. Napríklad urobiť viac hudby, dať ju dokopy a vydať ju. Aby ste prekročili jej tieň a prestali ju napríklad nenávidieť.“
Na novom albume kombinujete inštrumentálne plochy s krátkymi scenármi. To je vcelku neobvyklé.
„Vždy som chcel urobiť niečo podobné, takto spájať. Bral som to ako akýsi pokrok po našom projekte Man With a Movie Camera. Len tentoraz sme nepracovali s hotovým filmom, ale s čímsi, čo by som nazval samotný kreatívny proces pred vznikom filmu. Jedného dňa sme si povedali, že čo keby sme urobili akoby hudbu k filmu? Síce bez filmu, ale chceli sme vdýchnuť tej hudbe čosi nové. Čosi ako smer. Tým sa pred nami otvoril jeden úplne nový svet.“
Možno príde niekto a k soundtracku dokrúti samotný film.
„Ktovie. To by bolo super, mne by sa to páčilo. Myslím, že by to nebolo úplne márne, bol by som zvedavý, čo by pod obalom našej hudby vzniklo. Mne tie krátke scenáre, ktoré písal jeden priateľ, pomáhali pri tvorbe. Mohol by sa podľa toho robiť film, mohlo by sa fotiť, ale ja som urobil hudbu. Ono sú to všetko totiž iba rôzne médiá, ale základ je rovnaký.“
Aký základ?
„V procese, keď píšem hudbu, je to celé abstraktné. Skôr zbierka emócií, ktoré som pripísal sám sebe. Niekedy prišli z obrázka, inokedy napríklad z návštevy obchodu. Kľúčom bol príbeh, nie obraz. Príbeh, ktorý niekde sa začal a potom plynul k svojmu koncovému bodu.“
Neláka vás robiť hudbu pre film?
„Rád by som to robil. Veľmi rád. Je to úžasný priestor na kreativitu, kombinovať obraz s hudbou. Už pri Man With a Movie Camera mi tá práca spôsobovalo priam rozkoš. Keď niekto iný dorozpráva vaše vnútro. Lenže momentálne robím veľa iných vecí. A tiež nie som úplne súčasťou celého tohto filmového biznisu a nie je práve ľahké sa touto súčasťou stať. Je armáda dobrých skladateľov. No ja zase nepotrebujem veľkorozpočtové záležitosti. Vždy som sa považoval za nezávislého.“
Povedali ste, že album Ma Fleur je evolúciou k novej forme piesne. Čo to znamená?
„Myslím, že naša hudba je teraz oveľa viac otvorená iným. Prizvali sme nových hudobníkov. Vo svete hudby je to skôr tradičná pieseň, inštrumentálne je to soundtrack k filmu. Myslím, že v porovnaní s nahrávkou Man With a Movie Camera je to úplne iný štýl. Spočiatku som mal strach zmeniť štýl, ale zrazu som zistil, že som unavený. Vytvoril som si nejaké vlastné pravidlá, no teraz som ich potreboval prekročiť.“
Spájaním elektroniky, akustických nástrojov a big bandu?
„Najdôležitejšie je vedieť to skombinovať. Nemám rád, keď je hudba preprodukovaná. Čo je častý problém digitálnej hudby, kde môžete mať trebárs stodvadsať kanálov audia. A stále pridávate a pridávate, a čím viac toho na seba vrstvíte, tým viac strácate zámer. Zistil som, že menej je viac a teraz sa snažím skôr vrátiť ku koreňom. Možno je to prirodzená evolúcia, jedného dňa prekročíte svoje limity a musíte začať odznova.“
Môžeme sa z týchto koreňov ešte čosi naučiť?
„Musíme sa. To je dôvod, prečo tu sme. Musíme sa učiť a potom to naučené využiť. O to v živote ide, nie? Napokon, všetci sme partneri. Pre mňa je robenie hudby iba mechanizmus, ako vyjadriť veci okolo seba.“
 The Cinematic Orchestra. FOTO – NINJA TUNE/WEGART |
