Vo svojej ďakovnej reči Hermanis odmietol prúd súčasného divadla, ktorý na javisku rozlieva veľa umelej krvi. „Často sa režiséri v krutosti len vyžívajú,“ povedal neskôr. Sám pôsobil krehko, pri rozhovore s novinármi sa občas odmlčal, aby si premyslel odpoveď.
S Hermanisovou tvorbou sme mali možnosť zoznámiť sa na festivale Divadelná Nitra. V roku 2003 hosťoval s Gogoľovým Revízorom, vlani prezentoval dojímavú Soňu podľa poviedky Tatiany Tolstej. V gréckych Thessalonikách, kde sa tohtoročná divadelná cena odovzdávala, ukázali organizátori dva z jeho projektov. Dlhý život i Otcovia vyvolali nadšené, ale i zdržanlivé reakcie prítomných kritikov z celej Európy.
O pátose prístupu
Scénu k jeho Dlhému životu navrhol sám život. Scénografka pozbierala kredence zo starých bytov a ponechala ich bez zmeny. Počas svojho desaťmesačného „archeologického výskumu“ zhromaždila 4300 bizarných objektov, od obrazu Hemingwaya v blikajúcom ráme až po obitú konvičku na mlieko.
Hermanis práve „okolie života“ považuje za kľúč k príbehom, hovorí, že by mal problém inscenovať klasický text z minulého storočia – chýbala by mu informácia o bežnom správaní ľudí daného obdobia. „Texty majú zmysel len vtedy, ak poznáme to, čo ich obklopovalo.“
Banálne situácie zo života starých ľudí imitované mladými hercami však v inscenácii Dlhý život trvali akosi pridlho, aj keď boli - podobne ako scéna - plné milých drobností.
Oveľa silnejšie na mňa zapôsobil biografický projekt Otcovia zo Schauspielhause v Zürichu. Alvis Hermanis strávil so svojimi hercami prvé tri týždne hľadaním spomienok na svojich otcov. Tvrdí, že až na výnimky sú príbehy, ktoré nám protagonisti nakoniec prezentovali, rovnako reálne ako fotorealisticky prekreslené fotky na scéne z rodinných albumov.
„Moja metóda funguje s veľmi skúsenými hercami alebo s úplnými začiatočníkmi,“ vysvetľoval fakt, že jeden z trojice bol jeho dlhoročný priateľ, neherec. „Chceme ukázať obyčajný život obyčajných ľudí. Každý z nás môže byť divadelným hrdinom,“ hovorí Hermanis o pátose svojho prístupu.
Hermanis chcel, aby sme si počúvajúc príbehy o nepodarených dovolenkách, otcovských pijatikách, neverách či detských bitkách spomenuli na vlastných otcov. „Sociálny a politický kontext prišiel sám od seba. Bolo však dôležité vybrať si hercov z rôznych krajín, aby sme mohli prezentovať univerzálne myslenie povojnovej generácie, ktorá mala celkom iné hodnoty, iný koncept zodpovednosti,“ hovorí Hermanis. Tie najintímnejšie spomienky do inscenácie nakoniec nezaradili, nechceli vraj ľudí vyzliekať, skôr vytvárať poetické obrazy.
Kadiaľ vedie tenká čiara
Produkcia Otcovia, počas ktorej sa synovia za pomoci maskérok pomaly menia na vlastných otcov, je dojímavým holdom hodnotám 20. storočia. „My už žijeme na americký spôsob. Aby sme sa vedeli držať týchto jemných vecí, musíme byť agresívni ako ľudia v autobuse počas špičky.“
Hermanis verí, že nová divadelná realita sa na rozdiel od geografických území dá ešte stále hľadať. „Divák je rafinovanejší, musíme sa ho naučiť rafinovanejšie klamať.“
Publikum sa podľa neho stalo cynickejšie, divadlo je dnes viac o estetike, manierizme a rozume. Jeho však zaujíma komunikácia na emocionálnej úrovni. „Existuje tenká čiara medzi emocionalitou a sentimentom. Stále neviem, kadiaľ vedie.“ Staroba či osobná i spoločenská minulosť ho zaujímajú preto, že pamäť v nás všetkých spúšťa nostalgické nálady.
Bojí sa však, aby sám v budúcnosti nereprodukoval svoje staré triky. „Pozrite sa okolo seba. Aj tí najväčší umelci hrajú stále dookola tie isté platne. V 60. rokoch sa hovorilo, never nikomu nad tridsať. Dnes by som povedal: Never divadelnému režisérovi nad šesťdesiat.“
 Alvis Hermanis (1965) - po štúdiu herectva na konzervatóriu nakrútil niekoľko filmov, neskôr sa vrátil k divadlu. Hneď prvá divadelná réžia mu priniesla Cenu za najlepšiu inscenáciu sezóny 1992/1993. Jeho inscenácie sa s úspechom uvádzajú na medzinárodných festivaloch v Litve, Estónsku, Poľsku, Rusku, USA, Kanade, v Rakúsku, Nemecku, Slovinsku, Fínsku, Francúzsku, Belgicku. Od roku 1997 je umeleckým riaditeľom Nového divadla v Rige. FOTO – ETP |
