Na káve s premiérom
Soňa Miháliková (29)
Reportérčine sa venuje desať rokov z toho rok v TA3. Prvýkrát vycestovala za Mečiarovej vlády do Sarajeva na zasadnutie Stredoeurópskej iniciatívy. Pri rozhovore s vtedajším pohľadným bosnianskym premiérom Harisom Silajdžičom takmer zabudla nato, čo sa chcela opýtať. Pomohol jej však kolega z iného média a všetko sa dobre skončilo. Bosniansky fešák ju dokonca po rozhovore pozval na kávu.
Svoju prvú zahraničnú cestu v TA3 absolvovala do Paríža s premiérom Dzurindom, ktorý sa tam stretol s prezidentom Chiracom. Najzaujímavejšiu cestu zažila v Líbyi. Zapôsobil na ňu najmä fakt, že všetko bolo absolútne neorganizované. "Vozili nás po meste na starých mercedesoch veľkou rýchlosťou a nikdy sme netušili, kam vlastne ideme. Navyše, každý deň človek nemá možnosť vidieť Kaddáfiho," hovorí mladá kučeravá žena, ktorá sa ocitla aj v diktátorovom stane. Keď jej kameraman nakrúcal cestu do Kaddáfiho sídla, zastavili ho a namierili naňho samopaly.
Soňa Miháliková nechýbala ani vo Visegráde pri hádke medzi slovenským premiérom Ficom a maďarským premiérom Gyurcányom, ktorý sa odmietol s naším predstaviteľom stretnúť. Celý deň novinári špekulovali, či sa premiéri stretnú alebo nie a nakoniec všetkonaplno vypuklo na tlačovej besede, kde sa hádali v priamom prenose.
Reportáž pred tragédiou
Martin Linhart (30)
"Pri mnohých veciach sme prví a to je fascinujúce," hovorí vyštudovaný teológ Martin Linhart, ktorého osobitne zasiahol pád lietadla so slovenskými vojakmi, čo sa vracali z Kosova. Krátko pred tragédiou totiž s viacerými z nich robil rozhovory pre TA3. Ten jediný, čo prežil, bol posledným, s ktorým sa zhováral. Keď im pred odchodom domov želal šťastný návrat, zdali sa mu tieto slová priveľmi formálne. Až neskôr pochopil ich skutočný význam.
Počas služobnej cesty vo Vatikáne naňho zasa veľmi zapôsobil kardinál Tomko. Bývalý druhý muž Vatikánu odpovedal na jeho otázky s jednoduchosťou a zároveň hlbokou múdrosťou.
Kontakt s Bondmi
Peter Bielik (32)
"Táto práca si vyžaduje aj veľký objem fyzickej kondície a energie," hovorí reportér Peter Bielik. Za svoj najdramatickejší zážitok považuje cestu zo Ženevy, počas ktorej lietadlo prevážalo na Slovensko Ivana Lexu s dvoma strážcami. Ani sám Lexa netušil, prečo ho eskortujú civilnou linkou a rovnako nechápal, ako sa o tom novinári dozvedeli. Dramatické bolo začať s ním rozhovor tak, aby na otázky vôbec odpovedal. Bolo vidieť, že absolútne kontroluje svoje myslenie a že z otázky dokáže zistiť viac informácií, ako ich následne sám poskytne. "Stretol som viacerých takýchto ľudí a zaujíma ma spôsob, akým myslia a ako dokážu manipulovať svoje okolie. Ako reportér som sa dostal do styku s viacerými 'Jamesmi Bondmi' a musel som si pri takýchto kontaktoch dať dobrý pozor. Nikto z nich nebol obyčajným politrukom či obyčajným robkorom, naopak, vždy išlo o vysokovzdelaných a vyškolených ľudí, špecialistov. Jedným z nich je napríklad aj generál Alojz Lorenc," spomína syn fotoreportéra Smeny, ktorého fotografia muža s odhalenou hruďou pred okupačným tankom v roku 1968 obletela svet.
V Maďarsku si mysleli, že sme Švédi
Richard Juriš (31)
Na zahraničné cesty si zvykol ešte počas pôsobenia v reklamnej agentúre, kde zabezpečoval účasť klientov na rôznych veľtrhoch v Európe, ale napríklad aj v Južnej Afrike. Ako zahraničný redaktor a neskôr vedúci oddelenia zahraničnej redakcie pôsobí v TA3 tri roky. Prvú cestu absolvoval do Slovinska, o ktorom pripravil dve cestopisné reportáže. Najdôležitejšie cesty boli však do Maďarska. Prvýkrát po nehode slovenského vojenského lietadla AN-24. „Zapôsobila na mňa hlavne pohostinnosť ľudí z dediny Hejce. Z vlastných zdrojov poskytovali celý deň jedlo a nápoje nielen žurnalistom, ale aj záchranným zložkám, ktoré prehľadávali trosky slovenského lietadla. Obyvatelia však súcitili najmä s obeťami a pozostalými," spomína na tragickú udalosť Juriš.
Najadrenalínovejšie zahraničné cesty zažil pri mapovaní protivládnych demonštrácií v Budapešti. Tie sa viackrát v nočných hodinách zmenili na pouličné boje, pri ktorých nechýbali horiace barikády, lietajúce dlaždice, odpadkové koše a fľaše v rukách mladých radikálov, a naopak obušky, gumové projektily či slzotvorný plyn v rukách polície.
„Keď chcú mať novinári dobré zábery, musia voliť nevďačnú pozíciu medzi demonštrujúcimi a policajnými ťažkoodencami. Raz sa musia kryť pred lietajúcimi fľašami, inokedy utekajú pred vodnými delami či policajtmi na koňoch," opisuje zážitky reportér a dodáva: „To všetko za výdatnej inhalácie slzotvorného plynu, ktorým policajti rozhodne nešetria." Richard to však berie s humorom a prácu reportéra považuje za podnetnú: „Dopredu ma ženie túžba byť pri čo najväčšom chaose a informovať o tom ľudí. Pri práci mi pomáha aj to, že robím s kameramanmi, na ktorých sa môžem na sto percent spoľahnúť." Reakcie Maďarov na prítomnosť slovenského prenosového vozu boli rôzne, zväčša však pozitívne. Demonštrujúci chceli, aby sa aj v zahraničí dozvedeli o ich protestoch proti vláde Ferenca Gyurcsánya. Situácia bola vyhrotenejšia, keď niekoľkí podgurážení futbaloví fanúšikovia v noci slovne napadli štáb a obliali satelitný voz pivom. Mnohí Maďari si naopak mysleli, že štáb TA3 pochádza až zo Švédska. Na satelite auta je totiž veľkými písmenami napísaná značka technológie Swedish.
