Počas otvorenia novej budovy SND v Bratislave mala od dojatia stiahnuté hrdlo. Svetoznámu sopranistku, ktorá slávnostný koncert otvárala, Gabrielu Beňačkovú, učil spievať jej otec doktor Janko Blaho, ona zasa pomáhala zdokonaľovať hlas spevákovi Michalovi Lehotskému, ktorý koncert zavŕšil. Naplnil sa tak časový oblúk, ktorý začal prvý slovenský profesionálny spevák dr. Janko Blaho. A svetovú slávu žne aj jeho dcéra. V USA ju ocenili ako Ženu roku 2006, na Slovensku titulom Žena 21. storočia. Mezzosopranistka, učiteľka operného spevu, ktorá má študentov po celom svete. A žena, ktorá napriek dôchodkovému veku vyzerá na štyridsať. Profesorka Eva Blahová. Jej staršia sestra hovorí, že preto tak dobre vyzerá, že je stále veľmi aktívna, miluje svoju prácu a všetko jej podriaďuje.

Nemyslíte si, že by v súvislosti s novou budovou SND mal mať aj váš otec nejaký pomník?

Otec bol naozaj prvý slovenský operný profesionálny spevák a učiteľ spevu. Preto som po koncerte trochu lobovala. Navrhovala som, aby sa námestie pred novou budovou volalo Námestie dr. Janka Blaha. V Pražskom národnom divadle má každý významný umelec svoju sochu. My sme dali otcovi urobiť reliéf na hrob. Ale to je všetko. V opere by mali mať všetkých bývalých sólistov na mramorových tabuliach. Aby na nich ľudia nezabudli. Kto už dnes z mladých vie, že tu spievali famózni interpreti ako Gita Gabajová, Zita Frešová či dr. Gustáv Papp?

Často na otca spomínate?

Takmer stále. Veľakrát by som potrebovala jeho radu. S radosťou som si ho vypočula v novej relácii STV - Hit storočia v piesni Gejzu Dusíka Rodný môj kraj. Aj tu ukázal svoj lahodný hlas a skvelú interpretáciu. Potešilo ma, že do semifinále postúpili dve piesne, ktoré uvádzali dvaja najlepší slovenskí tenori - Blaho a Dvorský.

Prekvapilo vás ocenenie Žena roka 2006, ktoré ste dostali z USA?

Dopredu sa ma opýtali, či by som s tým súhlasila, takže to nebolo celkom prekvapenie. Cenu udeľuje The American Biographical Institute v Novej Caroline. Za morom som urobila množstvo "masterclassov" a koncertov. Pomohla som založiť súťaž v českej a slovenskej hudbe na univerzite v Green Bay v štáte Wisconcin. Do USA ma často pozývajú na semináre, ktoré sa týkajú kultúry. Ide o obrovské spoločenské stretnutia s ľuďmi z rôznych oblastí. Tento rok sa takéto stretnutie koná vo Washingtone. Uvažovala som, že tam pôjdem, ale v rovnakom čase mám masterklass vo Fínsku.

Váš starý otec dr. Pavol Blaho bol významný slovenský politik. Vedia aj o ňom v USA?

Starý otec, ktorý bol poslancom v Uhorskom parlamente a v politike pôsobil aj počas prvej Českoslvoenskej republiky, mal už v roku 1912 v USA 74 prednášok o Slovákoch. Jeho životopis od Štefana Janšáka je dnes v 36 amerických knižniciach. Moje pôsobenie na americkej pôde je v porovnaní s tým jeho zanedbateľné.

Váš otec sa preslávil už doma. A čo zahraničie?

Študoval spev v Miláne a v roku 1926 nastúpil do SND. Stále opatrujem otcove ponuky do USA, ktoré dostal v tridsiatych rokoch. Boli to však pre neho zložité roky - rodinne i politicky, preto sa rozhodol zostať na Slovensku. Keby bol odišiel, iste by urobil svetovú kariéru. Veľa spieval vo Viedni a v Prahe so svetovými opernými špičkami, ako bol Šaľjapin, Jarmila Novotná, Mária Németh či Giuseppe Taddei. Po druhej svetovej vojne sa zmenili pomery, jeho brat utiekol a dvere otcovej kariéry sa zavreli. Podobnú situáciu som zažila aj ja v roku 1968.

Kde ste vtedy boli?

Mala som prvé angažmán v Drážďanskej opere. Po vpáde sovietskych vojsk sme všetci umelci z východného bloku na protest odišli. Začala som študovať vo Viedni piesne - oratóriá, niečo celkom iné, a môj svet sa zmenil. Ale tak som paralelne naštartovala svoju pedagogickú kariéru.

Tým, že vás zavolali do mekky talianskeho operného spevu, Milána, ste zrejme dosiahli vrchol v tejto oblasti.

Naozaj je to môj súkromný Mont Everest. Ako prvá učiteľka spevu zo Slovenska som tu viedla medzinárodný kurz pre spevákov z ôsmich krajín sveta. Podporil ma aj slovenský honorárny konzulát a spolupracovala som s dirigentom Danielom Ferrarim.

Boli ste sa pozrieť v Miláne na miesta, kde žil pred osemdesiatimi rokmi otec?

Napísal knižku Ze skalického rínku a ja som si z nej pamätala stať, v ktorej bola uvedená adresa a dokonca meno jeho domácej. Volala sa pani Secchi. So študentkami sme sa boli pozrieť v kostole Santa Maria del Grazie na Poslednú večeru Leonarda da Vinci namaľovanú na stene. Dom, kde býval otec, bol o ulicu ďalej. Pustili ma dnu a dokonca som všetkých pozvala do miestnej kaviarničky, kam otecko iste chodieval. Trošku som si poplakala, lebo sa mi zdalo neuveriteľné, že tam, kde on kedysi študoval, teraz ja učím.

Ste známa aj ako učiteľka vynikajúcej českej mezzosopranistky Magdaleny Koženej. Naštartovala sa tým vaša medzinárodná prestíž?

Tak by som to nepovedala. Magdalena je najväčší talent, ktorý som učila. Dovtedy som však tiež mala veľké úspechy so svojimi žiakmi na medzinárodných súťažiach. Vždy som ich pripravovala a posielala na súťaže, pretože vyhrať súťaž je veľmi ťažké. Ani Magdalena tú svoju prvú v Karlových Varoch nevyhrala. Potom sme sa rozhodli, že ideme do Salzburgu, zvíťazila, a to veľmi pomohlo. Moji žiaci na medzinárodných speváckych súťažiach vyhrali vyše päťdesiat laureátskych titulov. Učila som Gustáva Beláčka, Mariu Hahn, Alinu Gurinu, Martinu Zadru, Ladu Biriukovú, Tomoka Masudu a mnohých ďalších.

Kde všade ste viedli majstrovské kurzy?

V Japonsku, Južnej Kórei, v USA, Kanade, Nemecku, Poľsku, Švajčiarsku, Holandsku, Česku aj vo Francúzsku. Už viac ako desať rokov ma pozývajú na majstrovské kurzy vo Viedni - Wiener Musik Seminar, kde som vlani dostala vyznamenanie za dlhoročnú úspešnú pedagogickú činnosť.

Mnoho ľudí dobre spieva, podľa čoho však spoznáte jedinečný talent?

Nie každý, kto je pedagóg, má pedagogický talent, a nie každý, kto má hlas, sa stane svetovým spevákom. V tom práve spočíva majstrovstvo.

Prečo sa o Slovákoch hovorí, že máme kvalitnú opernú školu?

Lebo v Bratislave máme veľkú tradíciu. Dlho tu fungovala silná štvorica excelentných operných pedagógov: Pani Korinská, pani Hrušovská, Imrich Godin a dr. Janko Blaho. Túto spevácku školu začal Josef Egem - prvý český pedagóg, ktorý sem prišiel a vychoval plejádu operných spevákov.

Aké boli vaše pedagogické začiatky?

Mojím prvým žiakom bol tenor Jozef Graf, ktorý spieval na Novej scéne. Keď som prvýkrát učila na European Mozart Fundation Academy, dostala som ako žiaka svojho prvého kontratenora. (Muž, ktorý spieva ženským hlasom.) Celú noc som nespala a mala som pocit, akoby ma hodili do hlbokej vody.

Pracovali ste ako coach v Erfurtskej opere. Aký tam bol súbor?

Pomáhala som pri naštudovaní opery Rusalka, čo bolo veľmi zaujímavé, pretože sa tam zišiel medzinárodný profesionálny tím spevákov.

Pôsobili ste ako hosťujúca profesorka aj vo Fínsku. Ako sa vám darilo?

Po troch rokoch vyhrala na ich najväčšej speváckej súťaži v Lapperante pri Helsinkách moja žiačka z Turku prvú cenu. Odvtedy ma tam pozývajú a moji žiaci hovoria: "Vás už v Helsinkách každý pozná."

Posledné dva roky učíte v opere v Osle. Čo sa tam pripravuje?

Práve chystajú operu Trubadúr. Na počesť otvorenia novej budovy opery, ktoré bude o rok, pripravujú Dona Carlosa od Verdiho. Kuriózny je fakt, že budova je hotová o polroka skôr, a preto tam zatiaľ budú skúšobne uvádzať nórskeho autora.

Aké opery majú Nóri radi?

Momentálne často hrajú Wagnera. Niektoré opery spievajú vo svojom jazyku - v nórštine. Napríklad Čarovnú flautu. V opere funguje menší kolektív sólistov, ale dávajú priestor výborným hosťom zo zahraničia.

Ako s nimi komunikujete?

Po anglicky a po nemecky. Využívam však aj ruštinu. Naposledy, keď som viedla v Tokiu kurz na univerzite v Gedai, ruské diela tvorili sedemdesiat percent repertoáru. Bolo to na najväčšej univerzite a ja som bola rada, že ruštinu ovládam.

Aký národ má podľa vás momentálne najväčší hlasový potenciál?

Ak sa Číňania dostanú do operného sveta, bude to veľký boom. Tam sú neuveriteľné, nádherné hlasy. Japonci sú zasa veľmi usilovní a nesmierne muzikálni. Vážna hudba je pre nich relax a obrovská konkurencia. Veľmi dobré koloratúry a tenorov majú aj Kórejčania.

Máte teraz vytipovaného speváka, ktorý by mohol byť svetovou jednotkou?

Mimoriadne dobrý je môj žiak, poľský lyrický tenor Piotr Beczala, ktorý debutoval v Metropolitnej opere. Má tam zmluvu na päť rokov. Pozval ma do Zürichu na predstavenie Lucia di Lammermoor. Tento spevák, ktorého pôvodne nevzali do Opery SND, sa úžasne vypracoval a má pred sebou skvelú budúcnosť. Mám však radosť aj z Gusta Beláčka, ktorý spieval teraz s M. Jansonsom - dirigentom svetového mena na festivale v Lucerne a v Mníchove. Senzačné sú aj moje Chorvátky - napríklad Renata Pokupič debutovala v parížskom divadle Chatelet a stala sa tam objavom roka. Dubravka Musovič spievala zasa v Chatelet so svetovým Josém Currom.

Koľko trvá cesta k takýmto úspechom?

Každý rok nie je úrodný. Pracujeme spolu vždy najmenej tri roky a vyžaduje to množstvo trpezlivosti a snahy. Ja som bežec na dlhé trate a v tejto profesii sa to opláca.

Prečo máme na Slovensku v súčasnosti viac kvalitných operných speváčok ako spevákov?

Práve som sa vrátila zo Žiliny, kde som členkou prípravného výboru Stredoeurópskeho medzinárodného festivalu interpretačného umenia a pritom som sa venovala mladým na tamojšom konzervatóriu, kde som viedla trojhodinový kurz. Chcela som ich vidieť aj počuť. A bola som rada, že sa tam objavili aj chlapci. V tomto smere (ale to je celosvetový trend) sa vraciame kamsi do 18. storočia, že sme závislí od mecenášov a podporovateľov umenia. Mladí ľudia, a najmä muži, sa boja, či nájdu uplatnenie v tomto odbore a budú úspešní.