Výroky premiéra na adresu médií, ktoré vraj neobjektívne informujú o jeho úžasnej práci, vyvolali všeobecné pobúrenie profesionálov z brandže. Môj osobný názor však je, že mu novinári naleteli a zhltli jeho návnadu aj s navijakom. Už Salvador Dalí žurnalistom opakoval: „Píšte o mne, a ak sa nedá inak, tak aj v dobrom." Tento postoj sa mu oplatil vrchovato - spolu s Picassom sa stal najdiskutovanejším umelcom svojho storočia, hoci inak by jeho dielo zďaleka takú pozornosť nevzbudzovalo.
Robert Fico hrá svoju rolu obete vynikajúco. Postoj „nikto ma nemá rád" je na Slovensku už dlho osvedčeným mocenským trikom, hlavne keď sa k nemu pridá poznámka pod čiarou: „Pozrite sa na tú nespravodlivosť a aspoň trošku ma poľutujte!" Ani jedno oko prostého voliča nezostane suché, prsty siahnu po volebnom lístku a naprotiv zlému svetu si znova zvolia správny Smer.
Kto iný ako médiá urobil z premiéra najobľúbenejšieho slovenského politika všetkých čias? Ja mu celkom verím, že by najradšej chodil od domu k domu a každému sám do uška povedal, že ho má rád a ochráni ho pred pravicovými reformami, lenže obávam sa, že by to nezvládal, nemá práve času nazvyš. Komunikovať s piatimi miliónmi ľudí sa dá predsa len rýchlejšie cez televíziu, rádio a noviny. Fico aj jeho kolegovia vo vláde i v parlamente pravidelne prispievajú do médií článkami aj rozhovormi, vôbec nie zriedkavo, skôr sa mi zdá, že až priveľa - vzhľadom na to, ako málo zväčša povedia.
Ficovo pobúrené konštatovanie, že vláde chýba vlastné médium, sa mi videlo skôr vtipné ako hrozivé. Ministri predsa nestíhajú ani publikovať dokumenty zo zasadnutí na webe, hoci je to povinnosť zo zákona, kedy by chceli písať „objektívne" komentáre a redigovať texty či nebodaj nakrúcať televízne reportáže?
Myslím si, že premiér sa potajomky raduje, ako k výpočtu jeho charakteristík ničiteľ reforiem, nepoučiteľný komunista či krajný ľavičiar pribudlo nové - nepriateľ médií. O potrebnú dávku sebaľútosti aj o rast popularity je opäť postarané. Popri tom si málokto všimne, že vety z programového vyhlásenia vlády sa medzičasom nenápadne rozšírili o druhú časť po pomlčke: Štát bude za svojich poistencov platiť viac - iba štyri mesiace. Rozpočet na kultúru vyšší o polovicu - ale zatiaľ radšej nižší. Vysokoškolské štúdium navždy zadarmo - po zaplatení tridsaťtisíc...
