MOSKVA. Na Lesnej ulici v Moskve sú ešte stále položené kvety na dome číslo 9. „Zabili tu novinárku Annu Politkovskú,“ hovorí študent réžie Kosťa, keď sa pýtame, či vie, čo sa tu stalo.
„Je množstvo verzií. Od objednávky k Putinovým narodeninám, po množstvo iných vecí, ktoré nemajú s politikou nič spoločné,“ rozpráva Kosťa o možnom pozadí vraždy ruskej novinárky. Kritickú novinárku, ktorá sa venovala najmä Čečensku, zastrelil vlani v októbri v jej dome nájomný vrah.
O päť mesiacov neskôr našli pod oknami obytného domu v inej moskovskej štvrti mŕtveho novinára z denníka Kommersant Ivana Safronova .
„Vídavala som ho len veľmi málo,“ rozpráva jeho susedka. O Safronovom prípade sa podobne ako susedia Anny Politkovskej rozprávať nechcela. Ruská prokuratúra sa prikláňa k verzii, že išlo o samovraždu. Podľa jeho kolegov je to nepravdepodobné. „Ivan veľmi miloval život,“ hovorí jeho kolega Andrej Kolesnikov, známy novinár denníka Kommersant.
Ak chcel Safronov spáchať samovraždu, tak potom to podľa neho nikdy nedal najavo. Krátko pred smrťou pracoval na článku o dodávke ruských zbraní na Blízky východ.
Záhadné úmrtia obidvoch novinárov za posledné mesiace v Rusku ešte len zvýšili obavy o slobodu slova v krajine. Podľa správy medzinárodného Výboru na ochranu novinárov z minulého týždňa je Rusko jednou z troch krajín, kde sa sloboda slova zhoršila najvýraznejšie a pripomína, že od roku 2002 tam zomrelo jedenásť novinárov.
Ani jeden prípad, podobne ako smrť Politkovskej či Safranova, nebol dodnes objasnený. Analytici sú však pri spájaní ich úmrtí s Kremľom opatrní a skôr ich dávajú do súvislosti s nájomnými vraždami, ktoré sú v krajine veľmi bežné.
Vysoká cena za slobodu
Noviny Novaja Gazeta, kde pracovala Politkovská, prišli za sedem rokov spolu o troch novinárov. „Cena, ktorú platíme za slobodu vyjadrovania, je veľmi vysoká,“ povedal rádiu Slobodná Európa editor Novej Gazety Andrej Lipsky.
„Situácia nie je veľmi dobrá, ale ani taká zlá, ako zhodnotila organizácia Human Rights Watch,“ hovorí Kolesnikov z denníka Kommersant. Americká mimovládna organizácia zaradila Rusko až na 164. miesto s ohľadom na slobodu slova.
Podľa Kolesnikova však Rusko nepatrí medzi krajiny ako Turkménsko či Kuba, kde neexistuje nijaká sloboda slova. „Napríklad v novinách a na internetových stránkach sa môže písať všetko. Ešte som sa nestretol s cenzúrou,“ hovorí Kolesnikov. Tlačené médiá však číta len úzka skupina ľudí a verejnú mienku v Rusku určujú tri hlavné televízie. A tie má Kremeľ plne pod kontrolou.
„Na televíznych federálnych kanáloch sa napríklad nenadáva na ruského prezidenta. Na všetkých môžu, ale na jedného nie. Je tu sloboda slova, ale na prezidenta sa tu nenadáva,“ dodáva Kolesnikov.
