Myslíte si, že americký obchod ešte vždy vedú tí najlepší a najbystrejší?

Bruce Fohman, Kalifornia

„Ak vaša definícia zahrňuje investičné firmy zamerané na špekulatívne operácie, private equity a investičné bankovníctvo, tak áno. Ak pod obchodom myslíte priemyselné a spotrebné spoločnosti tvoriace jadro našej ekonomiky, odpoveď znie: stále menej. A v tom spočíva problém.

V pozadí je rýchlo rastúci počet talentovaných, vyskopostavených riaditeľov, ktorí opúšťajú verejne obchodovateľné podniky a odchádzajú do koncernov v čisto súkromných rukách. Odchod Davida Calhouna z General Electric do vedenia Nielsenu je len jeden z medializovanejších prípadov. A deje sa to aj v strednom manažmente a na obchodných fakultách.

Je fakt, že investičné bankovníctvo už dlho pohlcuje 10 až 20 percent absolventov väčšiny prestížnych univerzít. No dnes sa čoraz väčšie množstvo manažérov nechá zvábiť volaním sirén špekulatívnych firiem.

Napríklad v roku 2006 sa takmer 25 percent absolventského ročníka z Fakulty obchodu na Harvarde zamestnalo v tejto brandži. Jedným z dôvodov sú, prirodzene, peniaze. Odmeňovanie popredných manažérov v štátnych spoločnostiach sa nedá porovnať s kopami peňazí, aké rozdávajú finančné firmy a private equity. A bolo by veľmi ťažké nájsť priemyselnú alebo spotrebiteľskú spoločnosť, kde by manažér s univerzitným titulom mohol na začiatok ročne zarábať 289–tisíc dolárov plus prémie, čo bol priemerný čistý plat harvardského absolventa v private equity za minulý rok.

Biznis bez dešpektu láka

Radi by sme však podotkli, že pri tomto trende nejde celkom o plat. Funguje tu skôr sociologický fenomén. Ide o to, že ľudia, ktorí zbožňujú biznis, sa chcú dostať z dosahu tých, ktorí ním pohŕdajú. Každý vie, že americké spoločnosti sú v súčasnosti očierňované ako nikdy predtým. Takzvaní akcionárski aktivisti zahnali prevažnú väčšinu predstavenstiev firiem do defenzívy, odvádzajú ich pozornosť od vývojových iniciatív, fúzií a akvizícií, od globalizácie alebo od čohokoľvek trochu riskantného. Generálni riaditelia teraz čelia úmorným podrobným prehliadkam v mediálnom prostredí, ktoré sa nesie v duchu „prezumpcie viny“. Takže, keď zavolá hlas firmy private equity alebo špekulatívneho fondu, kto by nepouvažoval o odchode?

Teraz sa nenechajte pomýliť. Nesúhlasíme s týmto rodiacim sa trendom. Len hovoríme, že ho vidíme a bojíme sa ho. „Štandardný“ americký obchod totiž potrebuje tých najlepších a najbystrejších, aby sa mu darilo na globálnom trhu. Nemôžeme dopustiť, aby sa všetky veľké mozgy zhŕčili do rohov ekonomiky. Potrebujeme ich vpredu a v strede. Navyše, potrebujeme ich tu mať aj o 30 rokov. Špekulatívne fondy, private equity firmy nie sú ako konzultantstvo, kde talentovaní manažéri a absolventi univerzít trávia niekoľkoročné pracovné pobyty predtým, ako sa vrátia do brandže múdrejší a bohatší. Len čo ľudia okúsia „nový poriadok“, o ktorom tu hovoríme, len málo z nich sa vráti. Peniaze budú príliš lákavé a možnosť obchodovať bez všeobecného dešpektu príliš príjemná.

Von zo zákopov

Riešenie môže spočívať len na pleciach predstavenstiev, ktoré sa musia vyhrabať z obranných zákopov a pustiť sa do tohto problému skôr, ako zájde priďaleko. Aj v súčasnom prostredí musia nazbierať odvahu na vytvorenie motivačných balíčkov odmeňovania, ktoré spoja nadpriemerný zárobok s nadpriemerným výkonom. A musia zaistiť, aby tieto balíčky dorazili všade v rámci organizácie, hlboko pod úroveň vrcholných manažérov, ktorí tvoria všetok ten mediálny a akcionársky humbug.

Predstavenstvá musia navyše pamätať na to, že pre tých najlepších a najbystrejších nie sú najväčším profesionálnym lákadlom len peniaze – je to aj vplyv. Spoločnosti musia ponúkať vzrušujúce pracovné miesta, predstavujúce výzvy, so skutočnou mocou rozhodovať. Prirodzene, tieto dve opatrenia nezastavia odlev skvelých ľudí z brandže, ale mohli by ho spomaliť na tenký pramienok. A keďže skvelí ľudia sú jadrom hry, stojí to za pokus.“